PRÍBEH BEŹCA: Veronika Dragonidesová

V rámci pretekov SLOVAKMAN si sa v elitnej skupine umiestnila na 4. mieste, no zároveň si bola najlepšou Slovenkou, vďaka čomu si sa stala Majsterkou Slovenska v dlhom triatlone – čo je naozaj obdivuhodný úspech. Gratulujeme! Kde sa ale začal tvoj príbeh so športom? Ako by si opísala svoju cestu – boli začiatky náročné, alebo bol šport pre teba odmalička prirodzenou súčasťou života?

Môj športový príbeh sa začal v podstate už v detstve, keď nás rodičia často brávali do hôr na turistiky a rôzne zimné športy. Následne som celý život tancovala, tanec som aj vyštudovala a aktuálne je to moja profesia, takže pohyb ako taký som mala celý život.
K triatlonu som sa dostala cez bežecký klub, v ktorom som kedysi behávala. Oni spolupracovali s triatlonovým klubom Tri2Fly a ja som sa dostala k triatlonu cez tieto spoločné tréningy. Už tomu bude pomaly šesť rokov, čo sa venujem triatlonu v Tri2Fly.

Ktorá z troch disciplín ti je najbližšia a prečo? Naopak, ktorá je pre teba najväčšou výzvou?

Triatlon ponúka naozaj komplexný prístup, hlavne v tom, že ho tvoria tri disciplíny – plávanie, bicykel a beh. Avšak máme tam aj štvrtú disciplínu, ktorou je depo. A keď to zrátam, tak potom je tam aj piata a šiesta disciplína – silový tréning a regenerácia. To som sa musela dosť dlho učiť, kým som prišla na to, že sú rovnako dôležité ako všetky ostatné.
Nemám momentálne žiadnu z týchto disciplín ako svoju obľúbenú, každá má niečo do seba. Na triatlone je super aj to, že keď je človek zranený alebo nemá ideálne množstvo času, dokáže si vybrať niektorú z týchto disciplín a venovať sa aspoň tej.

Ako vyzerá tvoj tréningový týždeň?

Môj tréningový týždeň závisí od toho, v akom období sezóny sa práve nachádzam a na aký pretek sa pripravujem. Aktuálne mám po sezóne, takže sa sústreďujem hlavne na regeneráciu a na to, aby som si dala telo dokopy po dlhej záťaži.
Počas sezóny, keď som v plnom tréningu, sa snažím dodržiavať plán, ktorý mám predpísaný. Zvyčajne to znamená tri plavecké tréningy do týždňa, približne 50 až 60 kilometrov behu, aspoň jeden silový tréning, saunu na regeneráciu a popritom jeden dlhší a jeden kratší cyklistický tréning.

Ako regeneruješ po intenzívnych tréningoch alebo pretekoch?

Regenerujem čo najviac – teda snažím sa o to. Dlho som sa to učila, pretože som si neuvedomovala, aká dôležitá regenerácia v skutočnosti je. Keď človeka niečo baví a teší, niekedy nevie odhadnúť, kedy má dosť a či telo tú záťaž ešte zvláda. Postupne som sa naučila viac počúvať svoje telo a vnímať, ako reaguje na tréning a únavu.
Keď sa cítim unavená, snažím sa to riešiť – buď si tréning s trénerom prispôsobíme, aby bol ľahší, alebo ho niekedy úplne vynechám a dám si radšej voľno.
Veľmi dôležitý je pre mňa spánok, ktorý som sa naučila vnímať ako silný regeneračný nástroj. Spávam minimálne osem hodín, zvyčajne chodím spať okolo pol desiatej až desiatej. Niekedy, ak som viac unavená, sa mi podarí spať aj desať hodín – záleží to od tréningovej záťaže.Okrem toho pravidelne chodím do wellnessu a sauny, používam lymfodrenážne nohavice a občas si doprajem aj masáž. Samozrejmosťou je pre mňa aj práca s valcom (rolerom) a základné fyzioterapeutické cvičenia, ktoré som sa naučila od svojich fyzioterapeutov.

Máš nejaký rituál pred pretekmi alebo počas nich?

Myslím, že nemám žiadny špeciálny rituál pred pretekmi. Vždy som trochu nervózna, ale beriem to ako úplne prirodzenú súčasť pretekov. Postupom času sa táto nervozita trochu zmiernila, no stále tam je – a asi aj má byť. Väčšinou pred štartom premýšľam nad tým, aká bude stratégia, alebo si len poviem, že idem pretek jednoducho užiť. Na žiadne rituály veľmi neverím – pre mňa je najdôležitejšie byť dobre pripravená, mať všetko nachystané a tešiť sa z toho, čo sa ide diať.

Taktiež si sa dvakrát zúčastnila súťaže Ironman. Čo bolo pre teba najťažšie – fyzicky aj mentálne?

Pod samotnou značkou Ironman som absolvovala len jedny – a to bol môj prvý „half“. Celkovo som sa zatiaľ zúčastnila piatich dlhých triatlonov, z toho jeden bol na plných ironmanských vzdialenostiach – teda 3,8 km plávania, 180 km na bicykli a maratón (42,2 km behu). Okrem toho som absolvovala štyri polovičné triatlony, kde sa pláva 1,9 km, nasleduje 90 km na bicykli a polmaratón.
Pri tom prvom preteku bolo pre mňa najťažšie prekonať strach z neznámeho – ten pocit, keď človek stále premýšľa, či je dostatočne pripravený. To isté som cítila aj pri dlhom triatlóne – pochybnosti, či som urobila všetko, čo som mohla, aby to dopadlo dobre. Našťastie, všetky moje preteky dopadli veľmi dobre, za čo som vďačná sebe aj trénerovi.
Na konci každého preteku mám obrovský pocit radosti a vďačnosti. Tá energia, ktorá z toho vyžaruje, je neuveriteľná – ľudia sú šťastní, povzbudzujú ťa, pomáhajú ti a celý ten zážitok ťa nabije novou motiváciou a chuťou trénovať ďalej.

Pamätáš si na nejaký zábavný moment alebo kuriózny zážitok z pretekov, na ktorý nikdy nezabudneš?

Myslím, že najkurióznejší zážitok som zažila počas dlhého triatlonu na ironmanských vzdialenostiach, keď ma asi na 160. kilometri na bicykli poštípala do stehna, priamo do kvadricepsu, včela. Dovtedy som nikdy poštípaná nebola, takže som vôbec netušila, či môžem mať alergickú reakciu. Zastavila som a čakala na rozhodcov, ktorí tam jazdili, aby som im vysvetlila situáciu. Povedali mi, že ma budú sledovať, a ak sa niečo zhorší, tak ma vezmú.
V tej chvíli som však bola rozhodnutá, že chcem pretek dokončiť, nech sa deje čokoľvek. Takže som pokračovala ďalej – a celý maratón som nakoniec odbehla s pulzujúcou bolesťou v nohe. Bolo neuveriteľné sledovať, ako dokáže hlava ovplyvniť vnímanie bolesti – počas behu som to už takmer necítila.
Až keď som dobehla do cieľa, išla som za zdravotníkmi a hovorím im, že ma poštípala včela. Oni sa ma len spýtali: „A čo teraz chcete, aby sme spravili?“ a dodali: „Však si to natrite niečím.“ (smiech) Takže aj napriek tomu, že to bolo bolestivé, spätne na to spomínam s úsmevom.

Na Behaj lesmi si sa zúčastnila celkom šesťkrát. Ako si sa dozvedela o Behaj lesmi a čo ťa motivovalo prihlásiť sa?

Behaj lesmi som objavila vďaka kamarátke Martine „Buci“ Kavalírovej, ktorá bola vašou ambasádorkou. Na prvé preteky som sa prihlásila práve kvôli nej – išla som jej robiť psychickú podporu, a pritom som si odbehla svoju prvú Lesnícku 12.

Máš obľúbenú lokalitu Behaj lesmi?

Zo všetkých lokalít mám asi najradšej Smolenice. Trávila som tam veľa času už ako dieťa, pretože odtiaľ pochádzal môj otec aj babka. Máme tam dodnes dom so záhradou, kam sa často vraciame. Lesy okolo Smoleníc mám veľmi rada – sú mi blízke nielen kvôli spomienkam, ale aj pre krásnu prírodu, zeleň a tú atmosféru, ktorá sa tam nikdy neomrzí. Vždy tam človek objaví nové zákutia.
Druhá lokalita, ktorú mám veľmi rada, je Devín. My sme z Karlovej Vsi, takže Devínske lesy sú pre mňa takmer „domáce“. Chodievali sme tam často na prechádzky, mám ich pochodené a vždy sa tam rada vraciam – je to pre mňa taký malý návrat k prírode a detstvu.

Plánuješ sa zúčastniť Behaj lesmi aj budúci rok?

Keďže tieto preteky si veľmi obľúbila aj moja mama, ktorá sa ich so mnou pravidelne zúčastňuje, určite plánujeme pokračovať aj budúci rok. Chystáme sa potvrdiť účasť na viacerých lokalitách. Možno nakoniec absolvujeme všetky, uvidíme. Každopádne sa veľmi tešíme a určite si to nenecháme ujsť.

Čo je momentálne tvoj najväčší športový sen alebo cieľ, ktorý by si si raz chcela splniť?

Aktuálne nemám žiadne konkrétne športové sny. Skôr sa sústreďujem na časové limity, ktoré by som chcela dosiahnuť, a na to, aby som zostala zdravá. Mojím cieľom je pokračovať v pretekoch, behu aj triatlone a hlavne zostať fyzicky aktívna čo najdlhšie.

Keby si mohla niečo povedať svojmu mladšiemu ja na začiatku športovej cesty – čo by to bolo?

Počúvaj viac svoje telo!

Aké štyri slová alebo vlastnosti ťa najviac vystihujú?
(Môžu sa týkať športu, ale nemusia.)

Vytrvalosť, úsmev, radosť, odhodlanie.