PRÍBEH BEŽCA: Monika Pintérová

Bol šport vždy prirodzenou súčasťou tvojho života alebo si sa k nemu dostala až neskôr? Popíš celý svoj športový príbeh.

Pohyb a šport boli pre mňa vždy prirodzenou súčasťou života, aj vďaka tomu, že moji rodičia boli športovci. Bola som veľmi živé dieťa a odmalička som milovala pohyb.

Na základnej škole som sa venovala viacerým športom – basketbalu, vybíjanej, futbalu aj atletike. V atletike som vynikala najmä v šprintoch, teda na 60 m, 200 m a 400 m. Popri tom som tancovala hiphop a hrala futbal za Nové Zámky.Na strednej škole som sa prvýkrát stretla s florbalom a ten som si okamžite zamilovala. Vytvorili sme skvelú partiu a úspešne sme reprezentovali školu až na Majstrovstvách Slovenska stredných škôl. Neskôr ma vybrali do širšieho reprezentačného výberu junioriek na turnaj v Mladej Boleslavi, hoci som bola jediná bez klubu a bez skúseností z vyššej úrovne. Následne som sa dostala do florbalového klubu v Nitre, kde som vyše šesť rokov hrala ženskú extraligu.

Popri hráčskej kariére som si spravila aj trénerský kurz a trénovala mládež. V roku 2017 som sa dostala do širšej nominácie reprezentácie a zúčastnila som sa Majstrovstiev sveta v Bratislave. Dodnes na to spomínam so slzami na krajíčku – kam som sa dokázala dostať prakticky z ničoho.

V októbri 2021 som utrpela vážne zranenie kolena. Po sezóne, ktorú som ani nedokázala dohrať, som absolvovala vyšetrenia a diagnóza bola jasná – roztrhnutý predný skrížený väz. V roku 2022 som podstúpila artroskopiu a následne náročnú operáciu. Po pár mesiacoch som sa postupne vracala k pohybu, behu a neskôr aj k florbalu, veľmi opatrne. Po roku som sa opäť postavila na palubovku, čo bol pre mňa neuveriteľný pocit.

Práve počas rekonvalescencie sa u mňa výraznejšie rozvinula láska k behu. Zo šprintérky som sa postupne dostala k dlhším vzdialenostiam, trailom a podujatiam Behaj lesmi. Po polmaratóne v Taliansku a maratóne v Ríme som si uvedomila, že beh sa stal veľkou súčasťou môjho života.

Aktuálne trénujem deti v skupine STG Nové Zámky a snažím sa im odovzdať radosť z pohybu. Vo florbale pôsobím druhú sezónu v ŠK 98 Pruské a verím, že nás čaká ešte úspešný ročník.

Ako sa ti darí kombinovať kolektívny šport, ako je florbal, s individuálnym športom, ako je beh? Prípadne v čom ti vyhovuje viac kolektívny šport a v čom individuálny?
Nie vždy je jednoduché všetko skombinovať, ale florbalová sezóna mi začína v septembri, takže počas leta mám viac priestoru na beh a preteky. Tie mi dobre zapadajú do letnej prípravy v tíme. Sezóna trvá zvyčajne do jari, podľa toho, ako ďaleko sa dostaneme v play-off, a vtedy mám na beh menej času, keďže väčšinou hráme každý druhý víkend dvojzápasy.

Počas sezóny je pre mňa prioritou florbal, podľa neho si prispôsobujem tréningy aj ich intenzitu. Keď sa však naskytne voľný víkend, rada si s partiou STG ešte na poslednú chvíľu niečo vymyslíme. Beh je pre mňa veľké odreagovanie a zároveň dobrý test kondície – počas jedného zápasu nabehám približne 5 km vo vysokej intenzite, takže rýchlosť a šprinty mám v sezóne dobre natrénované.

Celý život som sa venovala kolektívnym športom a tímová dynamika mi veľmi vyhovuje. Páči sa mi, že sa navzájom podporujeme, potiahneme jedna druhú a spoločným výkonom zo seba dostaneme maximum. Zároveň však každá z nás nesie svoj diel zodpovednosti.Beh pre mňa funguje aj ako kompenzácia. Je to iný typ výzvy – si v tom sám a nikto to za teba neodbehne. Práve vtedy presne vidíš, kde sa nachádzaš. Beh mi dáva priestor sústrediť sa na vlastný progres a ukazuje mi, čo dokážem sama.

Ako vyzerá tvoj typický tréningový týždeň, keď musíš skĺbiť florbal, beh aj silovú prípravu? Prípadne, ako sa ti mení štruktúra tréningového plánu, keď sa pripravuješ na nejaké preteky?

Počas týždňa sa snažím skladať tréningy tak, aby som stíhala florbal, beh aj silovú prípravu. Väčšinou mám jeden silový a jeden bežecký tréning. Beh si prispôsobujem podľa toho, či mám cez víkend zápasy. Piatky trénujeme v Dubnici, čo je pre mňa približne dve hodiny cesty, takže absolvujem počas týždňa len jeden spoločný florbalový tréning. Zvyšok dopĺňam individuálne – doma na záhrade robím technické a kondičné cvičenia.

Keď nemáme cez víkend zápas, často si plánujem preteky alebo dlhší beh, ktorý cez sezónu inokedy nestíham. Okrem toho mám dvakrát do týždňa tréningy s deťmi – väčšinou ide o cvičenie s vlastnou váhou alebo kruháč, niekedy sa k nim pridám aj ja.Keď viem, že ma čaká náročný víkend, cez týždeň sa snažím „neodpáliť“ – niekedy zvolím prechádzku alebo ľahký tréning, aby som bola pripravená podať výkon. V podstate mám tréning každý deň, no intenzitu volím rozumne podľa toho, čo ma čaká.

Sériu Behaj lesmi si absolvovala už šesťkrát – ako si sa k pretekom dostala a čo ťa motivovalo sa ich zúčastniť?

Táto myšlienka sa zrodila v našej STG skupine – že pôjdeme spolu na chatu a krásne preteky Behaj lesmi. Niektorí na pretekoch už boli a veľmi si ich pochvaľovali, a ja som sa na ne tešila, keďže to bolo niečo nové a iné. Ako som spomínala, pred operáciou kolena som si veľmi nevedela len tak predstaviť, že pôjdem behať sama od seba 10 a viac kilometrov, ale medzi správnymi ľuďmi to šlo nejako samo. A keďže milujem prírodu, hory a turistiku, Behaj lesmi boli pre mňa skvelou príležitosťou, ale, samozrejme, aj výzvou. Vybrali sme si Čičmany a prvýkrát som ich bežala v roku 2023 a doteraz mám na pretek nádherné spomienky! Už vtedy som si Behaj lesmi zamilovala a vedela som, že do Čičmian sa určite vrátim. Bola som učarovaná prostredím, organizáciou, ľuďmi a atmosférou.

Máš obľúbenú lokalitu Behaj lesmi?
Bežala som tam kratšiu aj dlhšiu trať a vždy som si ich nesmierne užila. Avšak minulý rok som bola prvýkrát v Smoleniciach a to bolo niečo neuveriteľné – štartovať s výhľadom na Smolenický zámok. Samozrejme, mi sadla aj trať, ktorá bola naozaj krásna a veľmi dobre zostavená. Bola som aj na Bachledke, v Topoľčiankach aj v Štiavnických vrchoch a každé jedny preteky som si užila a odchádzala spokojná a s úsmevom. Aj keď v Topoľčiankach 2023 bolo po búrke a veľmi veľké teplo, aj tak som si beh veľmi užila!

Čo podľa teba robí tieto preteky výnimočnými v porovnaní s inými bežeckými podujatiami?
Atmosféra, organizácia a myšlienka! Mne osobne sa veľmi páči, že ukazujete naše krásy Slovenska, kde si pozrieme jedinečné výhľady. Snažíte sa každé preteky organizovať s najmenším možným dopadom na životné prostredie a každý jeden z nás prispieva k výsadbe jedného stromčeka, čo je proste úžasné.

Keďže som trénerka detičiek a pre mňa je veľmi dôležité, aby sa mladá generácia hýbala, a hlavne s úsmevom a radosťou, práve na týchto pretekoch to vidím na každom jednom malom bežcovi. Ešte krajšie je, že sa deti odmala učia láske k prírode, čo je v dnešnej dobe nesmierne dôležité. Veľkým plusom je aj pomoc druhým prostredníctvom charitatívnych príspevkov pri registrácií na preteky.

Neskutočná atmosféra, ktorá vyžaruje z Behaj lesmi, je úžasná. Cítite sa tam ako súčasť jednej veľkej rodiny, ktorá spoločne pomáha našej prírode a ľuďom, ktorí to potrebujú.

Plánuješ sa zúčastniť pretekov Behaj lesmi aj tento rok?
Moja odpoveď je jednoznačne ÁNO. Verím, že sa budem môcť zúčastniť na viacerých pretekoch, pretože minulý rok sa mi to častokrát križovalo s inými alebo som bola odcestovaná, čo ma veľmi mrzelo

Okrem Behaj lesmi sa zúčastňuješ aj iných pretekov, medzi ktorými bol napríklad Spartan Race – ako si sa k nemu dostala ty?
Moja partia a hlavne tréner z STG Nové Zámky mi otvorili svet pretekov, či už bežeckých alebo aj tých náročnejších, ako je Spartan Race. Dovtedy som si vôbec nevedela predstaviť, že budem niekde skákať cez prekážky, plaziť sa v blate a prísť do cieľa celá od blata a mokrá – ja, ktorá vždy riešim čisté tenisky, haha.

Spartan bol pre mňa úplné vykročenie z komfortnej zóny, ale keďže idem do všetkého naplno, vedela som, že to zvládnem. Prvé preteky som šla v open vlne v Šamoríne a skončila som na 1. mieste – prekážky som videla prvýkrát v živote, ale práve vtedy som si potvrdila, že keď makám a dám zo seba maximum, tak to jednoducho ide.

Neskôr sa mi podarili aj krásne osobné úspechy v age kategórii – Šprint som obsadila 2. a 3. miesto. A ako STG skupina – traja chalani a ja – sme na 10 km trati dokonca obsadili 2. miesto. To sú momenty, ktoré si veľmi vážim.

Musím však priznať, že pred každým Spartan pretekom mám veľký rešpekt a stresujem oveľa viac ako pred zápasom či bežeckým pretekom. Je tam obrovská zodpovednosť prejsť prekážky bez trestných okruhov alebo angličákov, nechcem sklamať seba ani tím. Ale ten pocit v cieli… je brutálny. V momente je ti jedno, či si od blata, mokrá, modrinová alebo doškriabaná – vieš, že si to dala.

Pre mňa je Spartan aj skvelý test kondície počas letnej prípravy. Je to kombinácia behu, sily, mentálnej odolnosti a hlavne obrovskej sebadôvery. A práve to ma na tom baví najviac.

Ktorá prekážka ti dala najviac zabrať a ktorá ťa paradoxne najviac baví?
Odpoveď je jednoduchá – oštep. To je proste hop alebo trop. (smiech) Niekedy sa tak nahnevám, že musím ísť hneď na angličáky, a tam trochu vychladnem. A samozrejme niektoré ručkovačky, hlavne spojené s lanom, alebo twister, čo sa točí, sa mi ťažko držia a neprišla som úplne na to, ako to môžem zvládnuť ľahšie.
Najviac ma bavia vodné prekážky, som vodný živel, a pre niekoho tá voda je strašiak, no ja sa na ňu vždy teším.

Pamätáš si na nejaký vtipný moment, ktorý sa ti stal počas behu, prípadne počas nejakej športovej súťaže?
Ako partia STG zažívame vždy všeličo a veľa sa nasmejeme, ale mne konkrétne napadá jeden moment z preteku – bola som evidovaná ako muž! (smiech) Dobehla som so super časom, idem si pozrieť výsledky a hľadám sa… Vedela som, že môj čas bol na 4. mieste, ale moje meno nikde. Skúsila som to cez priezvisko a bum – medzi mužmi: Monika Pintérová, muž! (smiech) Doteraz nechápem, ako sa mi to podarilo, ale bolo to veľmi vtipné. Samozrejme, mi to hneď prehodili a zrazu som bola žena, ale celý moment nás fakt pobavil.

Máš nejaký športový cieľ, ktorý momentálne chceš ešte dosiahnuť?
Momentálne sa sústredím hlavne na florbalovú sezónu – v decembri nám končí základná časť a chceme sa udržať na prvom mieste, ísť do play-off naplno a ukončiť sezónu s lepším umiestnením ako minulý rok.

Popritom mám aj osobné ciele v behu. Chcem si zlepšiť osobáky, najmä na 5 km a 10 km. A keď po sezóne budem mať viac času, chcela by som behať ešte intenzívnejšie, lebo mám jeden veľký sen – zdolať Spartan Ultra 50 km a nejaký iný ultra pretek okolo 50 km.

Beh na asfalte alebo trailový?
Som dievča z dediny, takže máme tu veľa poľných ciest, a keďže mám rada prírodu, často si volím trail. A samozrejme, čím viac som sa začala zaujímať o dlhšie behy, tým viac som si vyberala hlavne ten trailový beh. Je pravda, že po operácii kolena ten asfalt s mojím kolenom nie je veľký kamoš, takže to často striedam alebo moje trasy sú kombinované. Keď si to všetko dám dokopy, mám viac behov, či tréning, alebo preteky na asfalte. Keďže tie kratšie behy mi idú lepšie z hľadiska mojej rýchlosti a trénovania popri florbale, je to väčšinou asfalt.

Tréning ráno alebo večer?
Nie som moc ranné vtáča, takže svoje tréningy mám hlavne večer. Ale na druhej strane, keď ma tlačí čas a viem, že tréning nebudem stíhať večer, nemám problém vstať aj ráno a odmakať si ho. V tomto som poriadna a vždy som bola, niekedy až moc, ako by povedala moja mamina so smiechom: „premotivovaná.“

Ako vyzerá tvoj ideálny rest day?
Nie som úplne typ človeka, ktorý vie len tak ležať a nič nerobiť, ale postupne sa učím oddychovať. Po zranení som si ešte viac uvedomila, aký význam má oddych a regenerácia – práve tie ma najlepšie pripravia na dôležitý pretek či zápas. Môj ideálny rest day je skôr „aktívny“ – milujem prechádzky v prírode, čas strávený s rodinou, čítanie knižiek alebo dobrý strečing či jogu. Niekedy je to pre mňa aj deň, keď si viem poriadne upratať, porobiť veci, ktoré nestíham v tom zhone, a hlavne mať deň bez stresu a povinností, kde môžem vypnúť hlavu a dobiť poriadne energiu.

Čo by si odkázala svojmu mladšiemu ja na začiatku svojej športovej cesty?
Odkázala by som mu, aby myslelo viac na regeneráciu a oddych – niekedy je naozaj menej viac. A zároveň by som mu povedala, že spravilo dobre, keď bolo silné, nezlomné, nebálo sa a išlo si za svojím. Všetko, čo zvládlo, ho priviedlo tam, kde je dnes.

Bol nejaký športový/fitness mýtus, ktorému si verila?
Kedysi som verila mýtu, že čím viac tréningov, tým lepšie výsledky. Mala som pocit, že musím stále makať a oddych je zbytočný. Časom – aj cez zranenia – som pochopila, že regenerácia je rovnako dôležitá ako samotný tréning a že niekedy menej je fakt viac.

Akými 3 slovami alebo vecami by si sa opísala? (môžu súvisieť so športom, nemusia.)
Cieľavedomá – mám jasno v tom, čo chcem dosiahnuť, a idem si za tým krok po kroku; určite ambiciózna – vždy chcem napredovať, posúvať svoje limity a neuspokojím sa s priemerom. A napokon priateľská a dobre naladená – som komunikatívna a svoju energiu si nosím so sebou všade, kam prídem.