PRÍBEH BEŹCA: Mia Majerik

Ak by si sa mala predstaviť a opísať, kto je Mia a čo napĺňa jej bežné dni, bez toho, aby si použila klasické pracovné tituly a škatuľky, čo by si povedala? 

Som človek, ktorého najviac napĺňa pohyb, sloboda, autenticita a spojenie so sebou, s ľuďmi aj s prírodou. Milujem rána, keď sa svet ešte len prebúdza, dlhé chvíle na horách, beh po lesných chodníkoch a momenty, keď sa človek na chvíľu zastaví a naozaj vníma prítomný okamih. Moje dni sú pestrou kombináciou pohybu, tvorenia a stretávania sa s ľuďmi. Rada vytváram priestor, kde si môžu ľudia oddýchnuť od každodenného zhonu, načerpať energiu a znovu sa napojiť sami na seba. Veľkú časť môjho života tvorí joga, cestovanie a pobyty v prírode, ale rovnako si vážim obyčajné chvíle, dobré jedlo, smiech s priateľmi alebo západ slnka po dni strávenom vonku.

Zo sociálnych sietí je vidieť, že pohyb je veľkou súčasťou tvojho života. Zaujíma ma však ten úplný začiatok – bola si aktívne a športovo založené dieťa odjakživa, alebo si si cestu k fyzickej aktivite našla až postupne, časom? 

Pohyb je súčasťou môjho života prakticky od detstva. Už od šiestich rokov som aktívne tancovala v tanečnom a tanec sa veľmi rýchlo stal mojím svetom. V štrnástich som nastúpila na tanečné konzervatórium, neskôr na VŠMU a tancu som sa venovala roky profesionálne. Okolo dvadsiatich rokov som strávila na javisku a v divadlách, takže veľká časť môjho života sa točila okolo tréningov, disciplíny a neustálej práce na sebe. Práve tanec mi dal obrovskú dávku disciplíny, vytrvalosti a schopnosti ísť za cieľom aj vtedy, keď sa mi nechce. 

Dlhé roky ma vlastne nič iné ani veľmi nezaujímalo, všetku energiu som smerovala do tanca. Postupne som však začala cítiť, že potrebujem objaviť aj iné formy pohybu. Najskôr si ma získala joga, ktorá do môjho života priniesla viac vedomia, pokoja a iný pohľad na telo. O niečo neskôr som sa prihlásila do bežeckého klubu a práve tam sa začal môj vzťah k behu, aj keď už na základnej škole som veľmi rada behávala a chodila na preteky, len potom mi to na konzervatóriu zakázali. 

Zo začiatku to bol úplne nový svet, ale veľmi rýchlo ma pohltil. Dnes mám rada práve tú rôznorodosť. Tanec ma naučil disciplíne, joga vnímavosti a beh, turistika slobode. Každý z týchto pohybov mi dal niečo iné a spolu vytvárajú mozaiku toho, ako sa dnes hýbem, žijem a premýšľam o svojom tele. 

Joga sa z pôvodného záujmu postupne stala tvojou profesiou. Aký bol hlavný motív alebo impulz, ktorý viedol k tomuto prechodu od osobnej praxe k profesionálnemu vedeniu hodín jogy? 

Joga sa nestala mojou profesiou preto, že by som si to od začiatku naplánovala. V skutočnosti prišla do môjho života v období, keď som ju potrebovala najviac. 

Počas vysokej školy som žila veľmi intenzívne. Popri štúdiu na VŠMU som tancovala v divadle, snažila sa všetko stíhať a úprimne, môj životný štýl nebol práve najzdravší. Bolo veľa stresu, málo oddychu a ja som vôbec nevedela, ako so stresom pracovať. Pred štátnicami mi telo povedalo dosť. Začala som zažívať panické ataky, cítila som sa stratená a nerozumela som tomu, čo sa so mnou deje. Do toho sa pridružili aj zdravotné problémy. Dlhší čas som trpela zápalovým ochorením, na ktoré lekári nevedeli prísť. Približne pol roka som fungovala a tancovala vo veľkých bolestiach. Bolo to náročné obdobie plné neistoty a vyčerpania. Nakoniec som si dala od všetkého ročnú pauzu a odišla som na Liptov, kde som mala podporu rodiny. Dnes sa na to obdobie pozerám ako na jeden z najdôležitejších momentov svojho života. Práve vtedy som mala priestor zastaviť sa, viac počúvať samu seba a znovu objaviť, kto vlastne som mimo výkonu, práce a očakávaní. 

V tom období som sa začala intenzívnejšie venovať joge. Najskôr bola len spôsobom, ako sa cítiť lepšie vo vlastnom tele a nájsť vnútorný pokoj. Keď som sa neskôr vrátila do Bratislavy a našla si svoje jogové štúdio, postupne sa z nej stala láska. Fascinovalo ma, ako veľmi dokáže ovplyvniť nielen fyzické telo, ale aj psychiku a celkové prežívanie života. Zo zvedavosti som si urobila prvý učiteľský kurz, pretože som chcela joge lepšie porozumieť. Nemala som ambíciu ju učiť naplno. Lenže čím viac som sa do nej ponárala, tým viac mi dávala zmysel. Prirodzene sa začali objavovať prvé hodiny, prví klienti a postupne aj komunita ľudí, s ktorými som mohla zdieľať to, čo pomohlo mne. 

Veľkým zlomom bola aj pandémia. Divadlá sa zastavili a prinieslo to veľkú neistotu. Uvedomila som si, že v tanečnom svete som často investovala obrovské množstvo energie bez akejkoľvek istoty. Skúšobné obdobia trvali aj niekoľko mesiacov a neboli platené, honorár prichádzal až s predstaveniami a už ma to tak nenapĺňalo ako predtým. Preto som sa rozhodla dať joge viac priestoru a postupne začala ustupovať od divadla. Začali vznikať prvé pobyty, workshopy a neskôr aj retreaty v Maroku. A práve tam som si naplno uvedomila, že nejde len o vedenie lekcií. Baví ma vytvárať priestor, kde si ľudia môžu oddýchnuť, spomaliť, načerpať energiu a možno sa na chvíľu stretnúť sami so sebou – podobne, ako som to kedysi potrebovala ja. Dnes sa na túto cestu pozerám s veľkou pokorou. Joga mi najprv pomohla nájsť samu seba a až potom sa stala mojou prácou. A myslím si, že práve preto ju učím s takou láskou. 

Taktiež sa venuješ organizácii retreatov. Od učenia bežných hodín k zorganizovaniu vlastného viacdňového retreatu je obrovský krok, ktorý si vyžaduje veľa odvahy, plánovania a zodpovednosti. Kedy a ako ti vôbec prvýkrát skrsla v hlave myšlienka urobiť vlastný retreat? 

Myšlienka zorganizovať vlastný retreat vznikla celkom prirodzene. V období, keď som pravidelne učila v River Park Dance School, sa okolo mojich hodín vytvorila krásna a silná komunita ľudí. Trávili sme spolu čas nielen na podložkách, ale postupne vznikali hlbšie vzťahy a ja som cítila, že by som chcela vytvoriť priestor, kde by sme mohli byť spolu dlhšie než len hodinu či dve týždenne. V tom čase som už milovala hory a prírodu, takže sa mi v hlave začala rodiť predstava spojiť jogu s pobytom na horách. Vytvoriť miesto, kde si ľudia môžu oddýchnuť od každodenného tempa, hýbať sa, dobre sa najesť, nadýchnuť sa čerstvého vzduchu a jednoducho byť. To spojenie hôr a jogy milujem dodnes a je základom väčšiny pobytov, ktoré organizujem. 

Samozrejme, keď som organizovala prvý retreat, cítila som obrovský rešpekt. Zrazu to nebolo len o vedení hodiny. Bola tam zodpovednosť za celý zážitok, organizáciu, program aj za to, aby sa ľudia cítili dobre.

Pamätám si, že som mala veľa otázok a pochybností, či to zvládnem a či to ľudí vôbec osloví. Práve ten prvý pobyt mi však ukázal, aký veľký zmysel to celé má. Vidieť ľudí, ako si počas pár dní oddýchnu, otvoria sa novým zážitkom, nájdu si nových priateľov alebo sa jednoducho vrátia viac sami k sebe, bolo pre mňa nesmierne silné. Dnes už k organizácii pristupujem oveľa pokojnejšie. Skúsenosti mi dali väčšiu dôveru v seba aj v celý proces. Rešpekt tam stále je, pretože každý pobyt je jedinečný, ale už ho nesprevádza strach. Skôr radosť a nadšenie z toho, čo všetko môže vzniknúť, keď sa stretnú správni ľudia na správnom mieste. 

Si predovšetkým jogínka, no našla si si cestu aj k behu, čo bolo tvojou motiváciou?

Toto je na tom práve pekné, že to nebol žiadny veľký plán, ale séria náhod, ktoré nakoniec prerástli do dlhoročnej vášne.

K behu som sa dostala úplnou náhodou. V tom období som učila Sunset Yogu pre bežecký klub, kde som bola  a po jednej hodine sme si išli spoločne zabehať približne päť kilometrov. Pamätám si, že som po tom behu bola neuveriteľne šťastná. Nebol v tom žiadny výkon ani ambícia, len čistá radosť z pohybu. 

Krátko nato daný bežecký club organizovali nábor dievčat, ktoré pripravovali na polmaratón. Povedala som si, že to skúsim, a vybrali ma. Začali sme pravidelne trénovať a práve vtedy som behu úplne prepadla. Prekvapilo ma, ako veľmi ma baví celý proces – od bežeckej abecedy cez intervaly až po spoločné tréningy. Veľkú rolu v tom zohrali aj ženy, s ktorými som trénovala a mali sme perfektného trénera Lea. Vznikla tam krásna energia a podpora, na ktorú dodnes rada spomínam. Možno práve preto sa beh stal súčasťou môjho života. Nikdy pre mňa nebol len o kilometroch alebo výsledkoch. Vždy bol najmä o pocite slobody, o čase pre seba a o radosti z pohybu. Od tých prvých behov už prešlo asi deväť rokov a stále behám. A čo je pre mnohých celkom nepochopiteľné, že behám bez hodiniek 

Nikdy som nebola typ človeka, ktorý potrebuje sledovať každé tempo či tepovú frekvenciu. Po rokoch už svoje telo poznám natoľko, že sa pri behu riadim skôr pocitom a intuíciou. A myslím, že práve vďaka tomu ma beh stále baví rovnako ako na začiatku.

Jóga a beh sa mnohým môžu zdať ako dva protichodné svety. Ako sa ti tieto dve aktivity navzájom prepájajú a v čom ťa jedna posúva v tej druhej? 

Na prvý pohľad sa môžu zdať ako dva úplne odlišné svety. Beh je dynamický, intenzívny a často spájaný s výkonom, zatiaľ čo joga učí spomaliť, vnímať a byť prítomný. Ja ich však vnímam ako aktivity, ktoré sa navzájom nádherne dopĺňajú. Joga ma naučila počúvať svoje telo. Vďaka nej lepšie rozumiem tomu, čo mi hovorí, kedy potrebuje zabrať a kedy naopak oddych. Z pohľadu behu vnímam jogu aj ako veľmi dôležitú kompenzáciu. Pri behu sa svaly prirodzene skracujú a telo sa dostáva do stereotypného pohybového vzorca, preto považujem strečing, mobilitu a vedomý pohyb za nevyhnutnú súčasť bežeckého života. 

Práve joga mi pomáha udržiavať telo pružné, funkčné a pripravené na ďalšie kilometre. Na druhej strane beh mi dáva niečo, čo na podložke nezažijem. Pocit slobody, dobrodružstva a možnosť byť vonku v prírode. Veľakrát hovorím, že beh je pre mňa meditácia v pohybe. Keď bežím lesom, dokážem vypnúť hlavu, utriediť si myšlienky a jednoducho byť. Myslím si, že práve vďaka spojeniu jogy a behu som našla veľmi zdravú rovnováhu. 

Beh ma učí vytrvalosti, odhodlaniu a dôvere v proces. Joga ma učí vnímavosti, trpezlivosti a rešpektu k vlastným hraniciam. Jedna aktivita ma posúva fyzicky, druhá mentálne, a spolu vytvárajú pevný základ, z ktorého čerpám nielen pri športe, ale aj v bežnom živote. A možno práve preto ma obe bavia už toľké roky. Nie sú pre mňa o výkonoch ani číslach, ale o tom, aby som sa vo svojom tele cítila dobre. 

Množstvo bežcov zanedbáva strečing a prácu s mobilitou. V čom konkrétne môže pravidelná joga pomôcť bežcom? 

Myslím si, že veľa bežcov vníma strečing a mobilitu ako niečo, čo je „fajn mať“, ale nie nevyhnutné. Ja to mám presne naopak. Čím dlhšie behám, tým viac si uvedomujem, aké dôležité je starať sa o telo komplexne, nielen zbierať kilometre. Pri behu sa niektoré svalové skupiny prirodzene preťažujú a skracujú, najmä lýtka, hamstringy, bedrá či flexory bedrových kĺbov. Ak sa im nevenuje dostatočná pozornosť, telo si začne hľadať rôzne kompenzácie, čo môže viesť k bolestiam alebo zraneniam. 

Pravidelná joga pomáha zlepšovať mobilitu, flexibilitu aj stabilitu. A práve stabilita je podľa mňa často podceňovaná. Nestačí byť len ohybný. Dôležité je mať aj silné a funkčné telo, ktoré dokáže správne pracovať v pohybe. Joga rozvíja hlboký stabilizačný systém, koordináciu a vedomé ovládanie tela, čo sa následne prenáša aj do samotného behu. Veľkým benefitom je aj dych. Mnohí bežci riešia tréningové plány, tempo či techniku, ale zabúdajú na to, že dych je náš najdostupnejší nástroj. Práca s dychom, ktorú prináša joga, môže pomôcť lepšie zvládať záťaž, upokojiť nervový systém a efektívnejšie regenerovať. 

Tento rok si sa postavila na štart podujatia Behaj lesmi v prekrásnom prostredí Smoleníc. Čo ťa vôbec priviedlo práve na túto konkrétnu lesnú sériu a túto zastávku?

Úprimne, bolo to veľmi spontánne rozhodnutie. Kamoška mi jedného dňa napísala, či si nedáme nejaké lesné preteky, a poslala mi práve Smolenice. Pozreli sme sa na trať, prostredie a povedali si, že to vyzerá skvele, tak sme sa jednoducho prihlásili. Nakoniec to bol výborný nápad.

Najväčším prekvapením pre mňa však bolo samotné miesto lebo Smolenice som vôbec nepoznala. Veľmi milo ma prekvapila aj atmosféra medzi bežcami. Na podobných podujatiach mám najradšej práve to, že ľudia si navzájom prajú a podporujú sa. Pamätám si, že pri výbehoch do kopca sme ešte stíhali prehodiť pár slov, povzbudiť sa a zasmiať sa, no akonáhle prišiel zbeh, už každý doháňal svoje tempíčko.

Práve tá kombinácia športového nasadenia a ľudskej pohody mi bola veľmi sympatická. Čím dlhšie behám, tým viac zisťujem, že mi vyhovuje lesný terén. Mám oveľa radšej mäkké lesné chodníky, kopce, korene a kontakt s prírodou než behanie po betóne v meste. V lese sa cítim voľnejšia, viac prítomná a paradoxne menej riešim výkon. O to viac si samotný beh užívam. 

Veľká Fatra bola pre mňa v niečom výnimočná. Prvýkrát som sa odhodlala postaviť na štart dlhšej, 18-kilometrovej trate s prevýšením. Väčšinou si podobné kopce behám sama pre seba, bez tlaku na čas, takže som bola zvedavá, ako to zvládnem v pretekovej atmosfére. O to viac ma potešilo, že som to zvládla a celý zážitok ma naozaj nadchol. Na trati panovala skvelá atmosféra. Našla som si aj parťákov na spoločné kilometre, všetci boli veľmi ohľaduplní, povzbudzovali sa a bolo cítiť, že si každý prišiel užiť beh aj prírodu.

Najviac ma bavila druhá polovica trate, približne od 10. kilometra, keď sme sa dostali do nádherných lesov. A vôbec som sa nebála prejsť do chôdze tam, kde to bolo rozumnejšie, podľa mňa aj to patrí k trailovému behu.

Celý víkend bol navyše výnimočný aj vďaka tomu, že sme tam boli ako SUPERSHAPE tím. Predĺžili sme si spoločný víkend, užili si kopec zábavy a vytvorili ďalšie krásne spomienky. Cesta lanovkou bola plná smiechu a tanca a hore sme si už len vychutnávali nádherné výhľady a atmosféru Veľkej Fatry. Šport nie je len o výkonoch, ale hlavne o zážitkoch, ľuďoch a miestach, ktoré vďaka nemu môžeme objaviť.

V Smoleniciach si vo svojej kategórii si obsadila fantastické 5. miesto! Išla si do toho s tajnou pretekovou ambíciou, alebo to umiestnenie vyplynulo tak nejako prirodzene zo skvelej nálady a aktuálnej formy?

Úprimne, na to 5. miesto som už aj zabudla. O to viac ma teší, najmä keď si uvedomím, že dnes už netrénujem zďaleka toľko ako kedysi. Samozrejme, keď sa postavím na štart pretekov, vždy sa vo mne prebudí súťaživá stránka. Atmosféra, ľudia okolo a celé to nadšenie ma prirodzene vyhecujú podať zo seba maximum. A práve to ma na pretekoch baví, človek často zistí, že v sebe má ešte o trochu viac, než si myslel. 

Na druhej strane už k behu pristupujem inak ako pred rokmi. Nemám veľké výkonnostné ambície ani potrebu naháňať výsledky za každú cenu. Moje priority sa časom zmenili. 

Dnes je pre mňa najdôležitejšie mať zdravé telo, dostatok energie a cítiť sa dobre. Pohyb je zároveň mojou prácou a keď vediem lekcie, workshopy alebo pobyty, potrebujem mať silu a kapacitu odovzdávať energiu ďalej. Možno práve preto si beh užívam ešte viac. Nezaťažujem sa číslami ani očakávaniami. Keď príde pekný výsledok, veľmi sa z neho teším, ale nie je to hlavný dôvod, prečo behám. Tým je stále radosť z pohybu, pobyt v prírode a ten skvelý pocit, ktorý človek zažije, keď si po dobehnutí povie: „Tak toto stálo za to. Posledné roky navyše behávam a motivujem sa spolu s komunitou SUPERSHAPE a veľmi sa teším, že nás tento rok čakajú aj spoločné štarty na sérii Behaj lesmi. 

Pohyb v prírode je úzko spätý s tvojou filozofiou. Aký je to pre teba rozdiel bežať lesnými cestičkami oproti behu po tvrdom asfalte v meste?

Pre mňa je to obrovský rozdiel. Beh v lese a beh v meste síce vyzerajú na prvý pohľad rovnako, stále len presúvate jednu nohu pred druhú ale pocitovo sú to dva úplne odlišné zážitky. V lese mám pocit, že si oddýchne nielen telo, ale aj hlava. Milujem ten moment, keď sa ponorím medzi stromy, počujem len vlastný dych, spev vtákov a šuchot lístia pod nohami. Príroda ma dokáže neuveriteľne uzemniť a vrátiť do prítomného okamihu. Veľakrát idem behať s hlavou plnou myšlienok a vraciam sa domov s pocitom, že sa všetko nejako prirodzene utriedilo. Z praktického hľadiska mám rada aj samotný povrch. Lesné chodníky sú pre telo šetrnejšie ako asfalt a beh v teréne zapája oveľa viac svalov, koordinácie a pozornosti. Človek musí byť prítomný, sledovať cestu pod nohami, reagovať na korene, kamene či zmeny terénu. Práve táto pestrosť ma veľmi baví. 

A potom sú tu kopce. Niekedy ich počas výbehu milujem o niečo menej, ale práve vďaka nim má lesný beh svoje čaro. Naučia človeka pokore. V kopci sa nedá nič oklamať, treba len dýchať, kráčať alebo bežať ďalej a veriť, že vrchol príde. Myslím si, že aj preto sú mi hory a lesy tak blízke. Nie sú pre mňa len miestom na šport. Sú priestorom, kde si dobíjam energiu a kde si najlepšie pripomínam, čo je naozaj dôležité. A keď sa k tomu pridá pohyb, vzniká kombinácia, ktorú len veľmi ťažko niečo prekoná. 

Smolenice a Veľkú Fatru máš úspešne za sebou. Navnadilo ťa toto prostredie natoľko, že uvažuješ nad preskúmaním ďalších lokalít, ktoré Behaj lesmi na Slovensku ponúka?

Určite áno. Mám rada, keď ma beh zavedie niekam, kam by som sa možno bežne nedostala, a spojí pohyb s objavovaním krásnych zákutí Slovenska. Priznám sa, že na pretekoch ma často baví rovnako samotná lokalita ako beh. Rada si pozriem okolie, prejdem sa po turistických chodníkoch, dám si dobré jedlo a spravím si z toho malý výlet aj s priateľom. A v tomto sú lesné preteky ideálne, pretože človek zažije miesto úplne inak, než keby ho len navštívil autom. 

Určite mám chuť spoznať aj ďalšie zastávky série Behaj lesmi. Slovensko je nádherná krajina a stále mám pocit, že je tu množstvo miest, ktoré som ešte neobjavila. Pevne verím že sa vidíme, nie ani tak kvôli umiestneniu, ale kvôli atmosfére, ľuďom a zážitkom, ktoré si z takýchto podujatí vždy odnášam. To je pre mňa dnes tá najväčšia výhra.

Najobľúbenejší snack po jóge a behu?

Niečo fresh ale väčšinou to je banán, jablko alebo čokoláda.

Ako vyzerá tvoj ideálny rest day?

Kedysi by som asi povedala, že rest day nepotrebujem. Dnes už viem, že regenerácia je rovnako dôležitá ako samotný tréning. Môj ideálny rest day nevyzerá tak, že celý deň ležím na gauči. Skôr si doprajem pomalšie ráno bez budíka, čas na seba a pohyb bez akéhokoľvek plánu či výkonu. 

Milujem prechádzky v prírode, ľahký hike, jemnú jogu alebo len byť niekde vonku na čerstvom vzduchu. Ak mám možnosť, pridám saunu, wellness alebo masáž. Veľmi rada si v taký deň doprajem aj dobré jedlo a stretnem sa s ľuďmi, pri ktorých si naozaj oddýchnem. 

Pre mňa totiž regenerácia nie je len o tele, ale aj o hlave. Po rokoch tanca, behu a učenia jogy som pochopila, že oddych si netreba zaslúžiť. Je prirodzenou súčasťou celého procesu. A paradoxne práve vtedy, keď si dovolím naozaj vypnúť, sa mi najlepšie vracia energia aj chuť do ďalšieho pohybu.

Čo by si odkázala svojmu mladšiemu ja - na začiatku svojej športovej cesty?

Povedala by som jej, aby sa na seba nesnažila byť taká prísna. Že nemusí mať všetko pod kontrolou, nemusí stále podávať výkon a dokazovať svoju hodnotu cez to, čo všetko zvládne. 

Keď som bola mladšia, mala som pocit, že viac je vždy lepšie. Viac tréningov, viac práce, viac úsilia. Dnes už viem, že rast neprichádza len vtedy, keď tlačíme na pílu. Veľmi dôležitou súčasťou cesty je aj oddych, regenerácia a schopnosť počúvať vlastné telo. Povedala by som jej aj to, aby svojmu telu viac dôverovala. Že aj keď ju čakajú obdobia, keď sa nebude cítiť dobre, keď ju zdravie alebo život na chvíľu zastavia, všetko ju to niečo naučí. 

Práve tie najťažšie chvíle ma nakoniec priviedli k joge, k behu a k životu, ktorý dnes milujem. 

Akými 3 slovami alebo vecami by si sa opísala?.

Hory, smiech, pohyb

Bežecké tenisky, podložka, slnko.