PRÍBEH BEŽCA: Boris Prekop - Valihora

Ako bývalý kulturista a dlhoročný tréner silového tréningu, čo bol ten zlomový moment, keď si si povedal: „Skúsim behať“?
Povedal by som, že som začal hľadať veci, ktoré pre mňa nie sú komfortné, a spôsob, ako ich prekonať alebo zdolať. A práve pre kulturistu je beh, alebo všeobecne tzv. kardio, niečo ako trest. A tam som si povedal, a to je možno aj to prepojenie fyzickej a mentálnej stránky, že urobiť to, čo človeku nejde, má zmysel. Po osemnástich rokoch silového tréningu to bolo pre mňa už prirodzené: dvíhať činky, cvičiť, dvíhať ťažké váhy. Hľadal som výzvu, fyzickú aj mentálnu a beh to presne ponúkol.

Nechcel som už väčšie svaly ani dvíhať väčšie váhy. Aj vekom, mal som 40 rokov a  už som  nebol v najväčšej kulturistickej sile, ale chcel som si dať takúto métu. Pamätám si ešte z detstva, keď som prvýkrát počul o maratóne, o Feidippidovi, ktorý zabehol 42 kilometrov a zomrel, tak mi to prišlo ako niečo nadľudské.

Potom som však zistil, že veľa ľudí to zabehne, často aj inšpiratívne príbehy ľudí, ktorí prekonali ochorenie, zranenie alebo iné prekážky. Dokonca aj dôchodcovia. Tak som si povedal, že to určite chcem zabehnúť aj ja.

Vo februári, alebo začiatkom roka, som začal pravidelne behať s tým, že pôjdem na maratón. Ale najprv som to nikomu nepovedal a tvrdil som, že idem len na polmaratón, aj keď som už vtedy vedel, že chcem zabehnúť celý maratón. Ľudia v mojom okolí mi hovorili, že si zničím kolená, že mám nadváhu, čo je podľa štatistík pravda, a že to nemá zmysel. No ja som chcel skúsiť aspoň ten polmaratón, hoci už vtedy som trénoval na celý maratón.

Mal som pochybnosti, že či to telo vydrží, či kolená vydržia, či to zvládnem natrénovať, ale trénoval som. A keď som odbehol polmaratón, začal som si veriť. Už som to aj priznal verejne, že idem na maratón. Od začiatku som mal tento cieľ.

Ako vyzerala tvoja tréningová rutina kedysi, keď si bol naplno v kulturistike, ako sa zmenila teraz, keď sa venuješ aj behu?
Behaj lesmi som bral ako súčasť mojej prípravy na maratón. Každá lokalita bola iná. Prvý pretek som bežal v Devíne na 11 kilometrov a všetky ďalšie som už išiel najdlhšiu trasu – 22 kilometrov.

Všetko bolo intuitívne. Najprv som si chcel aj niečo naštudovať, dokonca sa mi ponúkali tréneri, že mi pomôžu. Ale minulý rok bol pre mňa dosť transformačný, pripravoval som sa na doktorandské štúdium a nemal som čas študovať tréningové metódy či jedálniček.

V istom bode som si povedal, že je to možno aj dobré, že chcem ukázať, že človek nemusí byť odborník ani mať talent, aby to dokázal. Išiel som na to jednoduchou logikou. Samozrejme, ako tréner poznám určité princípy, aj keď beh je úplne iná disciplína. Chcel som to skúsiť bez pomoci. Netrénoval som intervaly, ani na dráhe. Jednoducho som chodil behať podľa možností, snažil som sa zlepšovať, zaznamenával som si vzdialenosti a bol som systematický. Postupne som obmedzil všetky ostatné aktivity. Prestal som cvičiť silovo, lebo som potreboval schudnúť, nielen tuk, ale aj svalovú hmotu. A zároveň som potreboval viac behať, takže nebol priestor na silový tréning, časovo ani kvôli regenerácii. Keď som bol cvičiť, potom som nevládal behať.

Boli to pre mňa úplne nové skúsenosti. Ako trénerovi mi to veľmi pomohlo, vyskúšať niečo, čo nepoznám a hodiť sa do toho po hlave. Hľadať, objavovať to za pochodu. Vystúpiť zo stereotypu. Takže áno, do maratónu som úplne vyradil silový tréning a zameral sa čisto na beh. Najprv som ešte cvičil, chcel som to kombinovať, ale ako sa zvyšovala náročnosť, dĺžka a frekvencia behov, silový tréning išiel bokom.

Musel si upraviť jedálniček, keď si začal behať, najmä čo sa týka sacharidov, hydratácie či načasovania jedla?
Čo sa týka jedálnička, veľmi som to nemenil. Najprv som jedol normálne, ale potom som to musel trochu prispôsobiť, najmä keď som začal behať skoro ráno v lete kvôli horúčavám. Nechcel som behať úplne nalačno, niektorí bežci to robia, ale ja som mal 96 kíl a energia mi rýchlo dochádzala. Hľadal som teda, čo jesť, aby som mal dostatok energie, ale nebol som príliš najedený. Pitný režim som tiež musel riešiť. Keď som mal dlhý beh, bol som veľmi hladný a zjedol som veľa. Vtedy som vôbec neriešil kalórie, šiel som podľa intuície. Koľko telo chcelo, toľko som mu dal.

Okrem toho, že si trénerom a koučom, taktiež pôsobíš aj ako psychológ. Ako ti pomáha tvoja psychologická odbornosť pri nastavovaní a dosahovaní cieľov v behu?
Veľmi. Chcel som zažiť niečo, čo mi nie je prirodzené, prepojiť dve odlišné veci: dvíhať ťažké váhy a bežať dlhý vytrvalostný beh. Ako trénera ma to posunulo, viem lepšie pochopiť, čo to obnáša, fyzicky aj mentálne. Viem, čo to vyžaduje z hľadiska času, energie, disciplíny. Ako kouč a psychológ som vedel, že to bude vyžadovať trpezlivosť. Vedel som, že prídu prekážky, že to nepôjde vždy ideálne, ale je dôležité vydržať. Pre mňa to bol cieľ raz za život, dokázať to. Nechcel som sa stať maratónskym bežcom a zlepšovať sa. Chcel som to zvládnuť aspoň raz. Vedel som, že teraz trpím, že teraz obetujem čas, svaly, zvyky, ale mám cieľ. Teraz s odstupom času vidím, že sa to oplatilo, aj keď to bola obeta. Ale som rád, že som to dokázal.

Aké rady by si dal ľuďom, ktorí chcú začať s behom, ale nevedia, kde začať?
Každý človek v sebe vie, čo má robiť. Treba len počúvať svoje telo a snažiť sa. Nemusíš mať najlepšie tenisky, najlepšieho trénera, ani poznať všetky metódy. Stačí si ísť zabehať, trochu sa prekonať a hlavne – vydržať. Ja som to chcel ukázať, že každý to v sebe má. V koučingu je dôležité pomôcť človeku nájsť vlastnú cestu, nie mu hovoriť, čo má robiť. Aj keď všetci hovoria, že intervalové behy ťa najviac posunú, mňa nebavili, až mi vadili. Nerobil som ich a zvládol som to aj bez nich. Možno by som mal lepší čas, ale robil som to podľa seba a to bolo pre mňa dôležitejšie.

Pretekov Behaj lesmi si sa zúčastnil až 6-krát. A ktorý z pretekov sa ti najviac páčil? Alebo ktorý z behov ti najviac utkvel v pamäti?
Ťažko povedať, každý pretek bol iný, a to bolo zaujímavé. Devín, prvý pretek, 11 kilometrov, v známej lokalite, bol pre mňa milník.V Čičmanoch bola búrka, pršalo, ale v lete to ani nevadí. V Bachledke bolo extrémne teplo, to bolo pre mňa dosť náročné. V Slovenskom ráji som prvýkrát zabehol 21 kilometrov. To bol pre mňa zlomový moment. Pri Tomášovskom výhľade som si uvedomil, že mám na to.

Máš momentálne nejaký športový cieľ, alebo vysnívané preteky, ktorých sa chceš zúčastniť?
Môj tajný sen je zabehnúť originálny maratón, z Maratónu do Atén. Len vtedy moderujem festival horských filmov v Trenčíne, takže tam nemôžem ísť. Inak nemám nejako moc ambíciu sa zlepšovať v maratónoch.Teraz sa viac vraciam k silovému tréningu, najmä s vlastnou váhou. Som hrdý, že som to zvládol. Bol to cieľ raz za život. Stále behávam, ale nie toľko ako predtým. Pri behu som stratil silu, čo som vedel, že sa stane. Ale vďaka tomu som našiel novú energiu a teší ma ako vidím môj progres v silovom tréningu.

Aké štyri veci ťa najviac vystihujú?
Jednoznačne šport, ten je so mnou spätý odmalička, ale nechcem ostať len pri fyzickej sile. Preto sa dlhodobo venujem aj psychológii, ktorú som študoval na vysokej škole a v štúdiu ďalej pokračujem. Verím, že mentálna a fyzická sila musia ísť ruka v ruke, telo bez duše nefunguje a naopak. Práve prepájanie týchto svetov je pre mňa filozofiou, ktorú sa snažím žiť aj odovzdávať ďalej. To by boli teda tri: fyzická sila, mentálna sila, filozofia rovnováhy.

Napísal si knihu Ako nabrať svaly. Plánuješ aj niečo ďalšie?
Áno, určite. Prvá kniha bola konkrétna a zameraná, odpovedala na otázku, ako efektívne nabrať svaly. No druhá by mala byť omnoho širšia. Chcem sa venovať nielen sile, ale aj vytrvalosti, flexibilite a predovšetkým ich prepájaniu. Fascinuje ma napríklad vplyv fyzickej aktivity na mozgové funkcie. Práve na výskume, na ktorom participujem, sledujeme tieto súvislosti  ako šport ovplyvňuje starnutie mozgu, aký má dopad na koncentráciu, pamäť alebo duševnú odolnosť. Mojou ambíciou je vytvoriť publikáciu, ktorá bude nielen praktická, ale aj vedecky podložená. Aby sme nehovorili len to, že „šport robí radosť“, ale vedeli aj prečo a ako konkrétne nám pomáha. A ako tréner to chcem posúvať aj ďalej lebo výkon nie je len o tom, čo zvládne telo, ale aj o tom, ako je na tom hlava.

Čo ti dala komunita Behaj lesmi?

Behaj lesmi a celá tá komunita bežcov mi tak otvorila nové životné rozmery a že som veľmi rád že som to absolvoval. Pretky Behaj lesmi a najmä ľudia okolo nich mi otvorili nový svet. Bolo to niečo úplne iné ako čisto silový svet kulturistiky a práve tá odlišnosť ma obohatila. Vidieť, aké vzťahy medzi bežcami panujú, aká podpora a rešpekt tam funguje, ma motivovalo makať ešte viac nielen na výkone, ale aj na sebe ako človeku. Aj keď už tá intenzita tento rok nebude taká ako predtým, určite sa nechcem od tejto komunity úplne vzdialiť. Som vďačný, že som mohol byť súčasťou Behaj lesmi dali mi veľa a posunuli ma tam, kde som dnes.