PRÍBEH BEŹCA: Kateřina Swaczynová

Pamätáš si ešte na svoj prvý beh?

 Od strednej školy som začala chodiť na silové tréningy do fitka. Mala som taký jasnejší moment, keď som si povedala, že by bolo fajn skúsiť aj behať. Mala som pocit, že musím behať hneď niekoľko dní po sebe. Tak som si povedala, že budem behať päť dní v týždni. Zvládla som to prvý deň, druhý deň – a potom som sa k tomu na dlhú dobu vôbec nevrátila. Behávala som len 4 km, ktoré boli strašne náročné, bolelo ma v boku, bolo to hrozné. Dôvodom, prečo som znovu začala behať, bola pandémia počas Covidu – pribrala som asi 10 kg viac, než bolo u mňa obvyklé, a silový tréning mi už v tej situácii nepomáhal, tak som si vybrala tento spôsob. Hneď za domom máme obrovský les, čo ma motivovalo začať behávať aj v lese. Začalo ma to baviť a postupne som silový tréning utĺmila. Predtým som chodievala päť dní v týždni do fitka, ako fakt veľký fitnessák (smiech). A teraz si spomínam, ako som vždy po ukončení silového tréningu behávala na páse, pozerala som sa von z okna na tých ľudí a hovorila som si: „Nechápem, ako tí ľudia môžu behať vonku.“ Teraz sa to obrátilo a hovorím: „Nechápem, ako tí ľudia dokážu behať na tom páse.“

A ako vyzerá celá tvoja bežná rutina? 

Keď som začínala, než som sa pred štyrmi rokmi presťahovala do Olomouca, vnímala som to čisto pocitovo. Vôbec som nevenovala pozornosť tréningom – jednoducho som išla behať a skúšala som sa zlepšovať v časoch. Asi dva roky dozadu som si kúpila bežecké hodinky, čo mi umožnilo trénovať podľa nich. Od novembra som začala spoluprácu s trénerom Pájou Greplom z Running Academy Olomouc. Momentálne mi on zostavuje tréningy, čo je pre mňa veľmi pohodlné. Som taký ten vojenský typ – on mi to zostaví a ja si to splním, mám pocit, že musím mať každý tréning dokončený. Tréningy sa samozrejme menia podľa pretekov, na ktoré sa pripravujem. Teraz mám nastavený nižší objem behov, ale za to intenzívnejšie intervaly a vyššie tempo. Momentálne to striedam, ale približne mám štyri až päť bežeckých tréningov týždenne. Do fitka chodím teraz raz-dvakrát týždenne. Niekedy som rada, ak stihnem ísť raz (smiech). Ironicky, kedysi som fitko navštevovala päťkrát týždenne a na beh som ani veľmi nemyslela – po rokoch sa to obrátilo úplne opačne.

Popri športe pracuješ v Nestlé – ako si sa k tejto práci dostala a ako zvládaš kombinovať pracovné povinnosti so športovými tréningami? Darí sa ti udržať rovnováhu medzi kariérou a tréningom? 

Keď som začala počas strednej školy chodiť do fitka, veľmi som sa začala zaujímať o zloženie jedla, najmä o makro a mikronutrienty. V dôsledku tohto záujmu som si pri výbere vysokých škôl vybrala odbor chémie a technológie potravín, takže mám k potravinám a jedlu vždy veľmi blízko. A vďaka tomu teraz pracujem aj v Nestlé, konkrétne na oddelení kvality ako hygienička.

Čo sa týka work-life balance. Myslím, že veľa kolegýň a dokonca aj moja manažérka sa vždy nad týmto pousmeje, lebo som jedna z mála, ktorá si v oddelení kvality nastavila naozaj dobrý work‑life balance a mám najmenej nadčasových hodín zo všetkých u nás. Navyše mám výhodu, že bývam asi 400 metrov od práce, takže každý deň dochádzam pešo. Má to svoje výhody aj nevýhody. Keď je to potrebné, môžem sa rýchlo prejsť, zabehať a hneď sa vrátiť späť do práce. Teraz sa mi stáva, že som často unavená po práci. Ale vždy si hovorím, že je náročné vyjsť pred dvere a začať behať – no samotný beh už potom nie je taký ťažký.

V Nestlé sa veľa rieši aj zdravý životný štýl a udržateľnosť. Sú pre teba tieto témy dôležité aj pri športe – napríklad čo sa týka stravy, športového oblečenia a pod.?

 Čo sa týka módy – priznávam, mám aj lacnejšie a menej kvalitné kúsky oblečenia, avšak niektoré mám už asi desať rokov. Samozrejme mám aj kvalitnejšie produkty, hlavne športové vybavenie – obuv či oblečenie – aby mi čo najdlhšie vydržali.

Čo sa týka stravy: nebola som vždy disciplinovaná ani som nežila zdravý aktívny životný štýl. Vysoká škola bola veľká kapitola sama o sebe, počas nej som toho veľa „prepařila“. Ale teraz sa snažím nájsť väčší balans. Neoznačujem jedlá na zdravé a nezdravé, dobré či zlé. Podľa mňa zdravému životnému štýlu patrí vyvážený jedálny lístok. Preto si nič nezakazujem – viem zjesť obrovské množstvo šalátu, ale rada si dám aj nejaký koláčik (napríklad milujem škoricové slimáky) alebo pizzu či burger.

Prispôsobuješ svoju stravu aj v rámci svojich tréningov? 

Pri dlhších behoch som si začala upravovať pomer živín – znížiť bielkoviny a zvýšiť sacharidy. Tento prístup mi zatiaľ funguje, aj keď si stále zvykám, lebo som bola zvyknutá na „fitnesácky“ jedálniček s vysokým podielom proteínov. Teraz však pri vyššom objeme bežeckých tréningov potrebujem viac sacharidov, čo je pre mňa zmena. A tiež som začala chudnúť viac, než by som chcela.

Máš nejaký športový sen alebo cieľ, ku ktorému teraz smeruješ? 

Ja mám skôr také bežecké míľniky – chcela by som zabehnúť 5 km pod 19 minút a 10 km pod 40. Chýba mi len kúsok, ale zlepšovanie je čoraz ťažšie. Keď si ich splním, rada by som vyskúšala aj polmaratón, hoci zatiaľ netuším, v akom tempe by som ho zvládla. Uvažujem aj nad dlhším behom v Lednici v rámci Běhej lesy, ale neviem, či to tento rok stihnem. Dala som si cieľ zabehnúť viac než 2000 km – vlani sa mi to podarilo, teraz mám už okolo 1500 km. Chcem viac behať kopce, aj keď v Olomouci bývam v centre a najbližší poriadny kopec je Svatý Kopeček – tréner mi tam občas dáva náročné úseky.Pôvodne som chcela absolvovať celú českú sériu Běhej lesy, ale nie som ten typ, čo by cestoval kvôli pretekom cez celú republiku. Napríklad Karlštejn vyzerá krásne, ale je to odo mňa ďaleko. Preto som sa rozhodla radšej ísť napríklad na slovenský Devín – je to len dve hodiny cesty.

Behu sa venuješ aktívne a máš za sebou skvelé výsledky –V tohtoročnom behu Behaj lesmi Devín – Lesnícka 12, si vyhrala kategóriu žien do 39 rokov a zároveň si bola druhou najrýchlejšou ženou celkovo. V Čičmanoch si v lesníckej trase obsadila tretie miesto celkovo aj v kategórii.Ako sa ti bežalo? Bolo to jedno z tvojich najlepších bežeckých výkonov?

Pred Devínom som bola len Bílej a tam som si vybrala trať, ktorá úplne nebola mojou bežeckou kategóriou – bežala som 19 km. A to hlavne kvôli dvom kamarátom, ktorí sú skôr vytrvalostní, pomalší. No a tým, že to vzdali. Takže som si to išla odbehnúť sama. Úprimne neviem, na ktorom mieste som skončila, možno niekde medzi 15. a 25. miestom. Keď som dobehla, bola som úplne vyčerpaná. Bola to pre mňa prvá takáto intenzívna skúsenosť. Avšak si viac pretekov plánujem asi skôr u vás na Slovensku: ako sú napríklad Smolenice, pretože je to kúsok od nás. Tak uvažujeme, že by sme sa tam išli s priateľom pozrieť, spravili si tak predĺžený víkend.

Pred každými pretekmi si vždy stanovím cieľový čas. Podľa svojich predchádzajúcich výkonov a profilu trate – napríklad podľa prevýšenia – si približne vypočítam, aké tempo by som mohla reálne zvládnuť a ako by mohol vyzerať výsledok. Ale na tých trailových, kopcovitých pretekoch je krásne to, že ak človek nebeží tú istú trasu ako predtým, vlastne vôbec netuší, aký bude mať výsledok. Je to vždy trochu prekvapenie.

Už si ani nepamätám presne, aký bol čas – bola to asi hodina a niečo, možno hodina a dve minúty, ak sa nemýlim. Bola som však šťastná, že som dosiahla cieľ, ktorý som si stanovila. Ale vôbec som nečakala, že budem druhá. Pamätám si, ako sme bežali posledné dva – tri kilometre, už z druhej strany Devína... A vtedy za mnou vyšiel pán na bicykli a začal na mňa hovoriť. Vypla som si slúchadlá a vravím: „Čo?“ A on sa ma pýta, či som prvá žena. A ja na to: „Čože? Ja? Naozaj? Netuším.“ Bola som už veľmi unavená a nevnímala som, čo sa okolo mňa deje. Aj keď mi už dosť odchádzali nohy, výhodou bolo, že tam bola rovinka, na ktorej sa dalo držať tempo. Dobehla som, bola som úplne hotová, ale keď som videla tie fotky, tak som sa tam usmievala – takže asi som si to užívala.

Pamätáš si na nejaký vtipný moment počas behu? 

Práve ten moment v Devíne, kedy som si uvedomila, že som medzi prvými bežcami. Vlastne vždy, keď prekonám samu seba, je to pre mňa silné – lebo si uvedomím, kam som sa posunula. Máme tu neďaleko menšie preteky – 10 jarných kilometrov – každý marec. Pred troma rokmi mi priateľ kúpil štartovné ako vianočný darček... Vtedy som to zabehla za asi 52 minút. Povedala som si, že o rok chcem zabehnúť pod 50 – a podarilo sa, zabehla som to za 48 minút. Bola som úplne vyčerpaná a pamätám si, že som vravela: „Pod 45 minút to určite nikdy nedám.“ Nedokázala som si predstaviť, že zabehnem 10 km pod 45 minút. No a tento rok som to zvládla za 42 minút – a doslova som sa smiala sama sebe, kam až som sa dokázala posunúť. Ani som neverila, že sa to dá.

Plánuješ sa zúčastniť ďalších pretekov Behaj lesmi?

 V Devíne to bolo naozaj krásne a Čičmany boli úplné iné – rozprávkové. Dúfam, že sa mi podarí dostať ešte ísť do Smoleníc. Takže, ak sa to podarí, bola by som veľmi rada.

Máš nejaké bežecké motto alebo myšlienku, ktorá ťa vie nakopnúť v ťažších momentoch? 

Mávam také chvíľky, keď napríklad vybehnem a hovorím si: A to ako mám behať celý život? Ako nejaká "behačka" celý život? Kedy to skončí? Nie že by som nemala beh rada, ale predsa len je to o určitej disciplíne. Keď som to hovorila priateľovi, tak som sa smiala, že keď poviem, že budem celý život hrať na počítači, tak to znie teda oveľa lepšie, než keď poviem, že budem celý život behať. (smiech) Uvedomila som si, že to celé robím najmä pre seba. Nesnažím sa porovnávať s ostatnými, ale sledujem svoj vlastný pokrok a zlepšujem svoje časy. Vždy, keď vidím, že sa zlepšujem, motivuje ma to pokračovať. Hovorím si vždy, že to celé dáva zmysel, lebo ma to baví.

Ak by si sa mala opísať štyrmi slovami, ktoré ťa najlepšie vystihujú, aké by to boli? No, keby to mali byť tie horšie, tak viem určite: tvrdohlavá a impulzívna. A tie ďalšie dve... teraz neviem, ako to nazvať. Určite šialená a energická – priateľ vždy hovorí, že som "pre každú hlúposť". Že mi je všetko jedno, že som schopná vyskúšať hocičo.