Trinástorák Jiří Synek: Čičmany boli bežecký skvost

Aké sú tvoje pocity bezprostredne po sezóne?

Veľká radosť a veľká úľava, že som to zvládol. Keď som vlani obišiel celé Slovensko a celé Čechy, povedal som si, že ďalší rok do toho musím ísť znova, pretože každé preteky sú jedinečné svojou lokalitou a rovnako tak sú jedinečné atmosférou a súbojmi na trati. A chcem sa vidieť s množstvom kamarátov, ktorí behajú a ako najlepšie upevniť priateľstvo, než sa poriadne “pobiť” pri pretekoch. Lenže pribudli ďalšie dve slovenské zastávky a už to nebola taká sranda. Pracujem cez víkendy, takže na celú tohtoročnú sezónu padla celá ročná dovolenka.

„Mám hrozne rád všetky, ale tento rok som sa zamiloval. Čičmany boli bežecký skvost."

Vedel si, že budeme v tohtoročnej sezóne vyhlasovať ocenenie za všetkých 13 absolvovaných pretekov? Prípadne, bolo dosiahnutie titulu “trinástoráka” tvojou motiváciou pre tohtoročný ročník?  

Nevedel, len tušil. Predsa len Lesmi behám už nejaký piatok, sobotu aj nedeľu a viem, že usporiadatelia z Raulu dokážu pre bežcov vždy pripraviť nejaké milé prekvapenie. Hlavnou motiváciou v sezóne bolo behať čo najlepšie a zbierať body do celkovej klasifikácie Pána lesov. To je ocenenie za stálu formu v priebehu roka, ktorá je odrazom dobrého tréningu bez bežeckých zranení a ukazuje na vôľu behať aj keď sa nechce.

Ktoré preteky sa ti v oboch krajinách najviac páčia?

Chce sa mi napísať, že mám hrozne rád všetky, ale tento rok som sa zamiloval. Čičmany boli bežecký skvost. Hoci behám krátke trate a občasným excesom sú maratóny, v Čičmanoch sa na tej krátkej zhustilo do 12 km úplne všetko! Taký mokrý bežcov sen. Štart cez dedinské námestie a hneď lúkou do zjazdovky. Davy divákov. Popravené nohy a vydupaná cestička cez pastviny a brod, ktorý je napájadlom miestneho čierneho plemena kráv. Nasleduje lesná cesta a stúpanie v bahne končiacom až v mrakoch. Hore u medvedieho brlohu sa to zlomí a páliš to 3:30 zase dole okolo kopca. Niekto aj 3:00. Podľa zásluh. A hravé zákruty a dlhý výbeh pastvinou a do dedinky zase dole. Finále medzi 200 i viacročnými drevenicami je veľmi emotívne. A čo potom dlhá trasa?

Napadá ťa niečo, čo ťa na pretekoch vyložene prekvapilo?

Takmer na každých pretekoch ma niečo prekvapilo. Buď som sa nechal prekvapiť, pretože som nič neočakával alebo to bolo zase niečo nové. V Ledniciach na 43 km som bol ešte na 40. km tretí. To som nečakal. Potom to teda nedopadlo, pretože pri Janohrade som doplatil na tempo. Ale vyhral som v tombole topánky On! Išiel som v nich spať. Na Devíne zatvorená brána na trati. A nie jedna! Na Karlštejne neskutočný počet bežcov. V Čičmanoch genius loci. Je to skutočné prepojenie ľudského diela s prírodným prostredím. Na Vysočine dážď a bahno a ako malé decko som to pálil cez všetky tie kaluže a bol ako prasa. V Tatrách ma zas prekvapila náročnosť zdanlivo ľahkej trate zakončenej v korunách stromov. Vstupné do korún stromov si tam môže zaplatiť každý, ale bežať v tej výške a ešte pri pretekoch, keď ideš na maximálnej tepovke, je skutočný zážitok. Rád som jazdil pretekať do Slavkovského lesa, a to, že to bolo tento rok poslednýkrát, bolo na potlačenie slzy. Na Fatre sa beží cez Vlkolínec a každý bežec si musí užívať tie davy turistov s ústami otvorenými dokorán, keď sa vyrútiš z brutálneho kopca medzi nich a než niečo stačia povedať, si už zase v kopcoch a v lese. V Brdoch ti je zle z rýchlosti na asfalte, v Bílé dávaš zbeh z hranice so Slovenskom štýlom panna - orol a na Jizerskej blúzniš z nekonečných horizontov na panelovkách. Štiavnicu a Boletice som si nechal na záver. Oba finálové preteky u nás aj u bratov. Tam ma každý rok prekvapí, ako sa majú všetci radi a ako sa spolu porozprávajú. Je tam vždy cítiť tá uvoľnená atmosféra, že niečo končí, ale za rok zase začne. Napadá mi toho teraz ešte viac, ale to je na dve stránky. A to som bežal väčšinou iba krátke trasy. Čo musia mať za prekvapká bežci, ktorí pravidelne behajú dlhú?

V Čechách si sa umiestnil v súboji o Pána lesov na treťom mieste, na Slovensku si bol dokonca druhý. Si spokojný so svojimi výkonmi v priebehu sezóny?

Som a musím byť spokojný! V mojom veku nemôžem očakávať, že popreháňam absolútnu špičku. Ale keď dokážem udržať prijateľnú formu celý rok, ešte tu šanca na body stále je. A to je mimo veľa ďalších pozitív na sérii Behaj lesmi to najlepšie. Každý si tu môže nájsť svoj malý cieľ. Svoju motiváciu do behania, do pretekov Môžeš behať do prvej stovky. Do prvej päťdesiatky. Do dvadsiatky. Do desiatky. Vyhrať kategóriu. Byť na debni na konci roka. Poraziť Láďu. Alebo jednoducho urobiť trinástoráka. A malé ciele dajú dohromady cieľ veľký. Za rok sa zlepším? Áno zlepším, a preto musím trénovať celú zimu. A niekedy sa mi nechce do snehu a tmy. Ale musím. Mám na Behěj lesy/ Behaj lesmi nejaké tie malé ciele. To ma stále ženie vpred.

Čo tvoja forma, cítil si počas roka nejaké zmeny?

Forma je vždy najlepšia na jar. Kto to s behaním myslí vážne tak vie, že forma sa robí v zime. Takže som sa cítil neporaziteľný a dal som hneď v Lednici 43 km. Potom som sa z toho musel nejaký ten týždeň vylízať a keď sa mi polepšilo, tak som tam poslal na extra dlhej Jizerskú a Boletice. Ale to človeka zabrzdí na krátke a nie je to úplne na vyhrávanie. Tento rok to s formou bolo ako na hojdačke, ale ďakujem bežeckému bohu Kipchogemu, že som zostal zdravý a mohol byť úplne pri všetkom!

„Atmosféra pri pretekoch Lesov je iná, nenapodobiteľná."

Ktoré preteky ťa najviac potrápili v Česku, a ktoré na Slovensku?

V Boleticiach som mal na extra dlhé žalúdočné problémy a tak som sa tam pretrápil do cieľa cez zastávky pod smrečkami a jedličkami. A ten profil tam je fakt poctivý. Na Slovensku v Štiavnici strašne pršalo. Trať bola nová a starostlivo vybraná, aby bola ťažká. A tým dažďom sa stala extrémne náročnou.

Ako vnímaš to, že o prvé priečky zápasíš  s podstatne mladšími chlapcami?

Ja z toho mám radosť. Teším sa na to. Buď dostanem “strašne na prdel” alebo mi v cieli povedia: „Hej ty vyzeráš na dvadsať.“ Keď idem na preteky, tak idem pretekať. Kochať a užívať si to môžem na tréningu. Takže kým zápasím, žijem! Tréner nám kedysi hovoril, že keď nedokážeš poraziť dievča, nemôžeš ju pozvať na rande, pretože by na teba celú noc machrovala a mala by prečo a ty by si musel len blbo pozerať do minerálky. Takže zápasím aj s dievčatami a je to teda boj.

V čom je podľa teba zásadný rozdiel medzi pretekmi v Čechách a na Slovensku?

Úplne zásadný rozdiel nevidím. Trate sú všade skvele nachystané. Štarty sú dodržiavané takmer na minútu, čo je dôležité kvôli príprave pred štartom. Kvalita bežcov sa zvyšuje úmerne s popularitou oboch seriálov každým rokom. Jedine teda snáď... kopce sú na Slovensku prudšie a zákernejšie. Na tempo. Na správne rozloženie síl od štartu do cieľa.

Máš predstavu, koľko km si na preteky Behěj lesy / Behaj lesmi v tomto roku najazdil?

Tak som si to presne spočítal. Je to bez dvadsiatich kilometrov 9 000 km.

Čo sa ti vybaví ako prvé, keď sa povie Behěj lesy / Behaj lesmi?

Tých asociácií je viac, ale ako prvá sa mi vybaví neopakovateľná atmosféra okolo všetkých pretekov. Je taká slávnostná, kamarátska a zároveň uvoľnená. To väčšinou pri pretekoch necítim. Pár výnimiek sa samozrejme nájde, ale atmosféra pri pretekoch Lesov je iná, nenapodobiteľná. Možno je to tým, že sa veľmi nemení. Že sa ctia tradície. To dobré zostáva a to čo sa nepodarilo je nabudúce ešte lepšie.

Nemôžeme sa neopýtať: Aké sú tvoje plány na budúci rok? Pôjdeš si napríklad pre titul Pána lesov?

Plány sú veľké, ale zima ukáže. Musel by som veľa pritlačiť v tréningu. A obávam sa, že toľko voľna mať nebudem. Priateľka ma opustila, pretože mi jedného slnečného dňa povedala: „Vyber si, buď ja alebo Lesy! A rozmysli sa, ako odpovieš! Alebo si zbalím kufre a odchádzam k mamičke!“ Tak som radšej neodpovedal, pomohol jej zbaliť kufre, odviezol som jej ich na stanicu, nech sa s tým chudák dievča neťahá, kúpil jej lístok do Děčína s tým, že do Ústí to už dôjde. Urobí aspoň niečo pre svoje zdravie. Ale Lesy tu budú stále! Dúfam.