Príbeh bežca: Lýdia Hojová a jej cesta od samoty k prvým bežeckým pretekom

Ako začal Váš bežecký príbeh? Prečo ste začali behať?

Behám už skoro 9 rokov, s prestávkami. Začala som v 16 tich, keď som si ako typická pubertiačka zmyslela, že chcem schudnúť. Keďže som dosť veľký introvert, hanbila som sa ísť napríklad medzi ľudí do fitka, tak som len vybehla na lúku za domom. Najskôr to boli 2 km, postupne sa behy predlžovali a naozaj sa mi podarilo schudnúť. Splnila som si počet denných spálených kalórií a to bolo všetko. 

Postupne som prichádzala na to, že chudnutie predcháza iný benefit. Únik. Bolo to obdobie, keď moji rodičia nemali dobré obdobie a často bola u nás doma „hustá“ atmosféra. Psychicky som to neniesla veľmi dobre. Chcela som byť všade len nie doma. Chodila som behať často, v podstate z minúty na minútu som sa vybrala a šla. Doslova som utekala. Neskôr sa ku mne pridali aj moje sestry, vybiehali sme vypnúť od problémov doma. 

Mierny problém nastal, keď som išla na vysokú školu do Bratislavy. Chodila som behať zásadne sama a na miesta, kde ďalšieho človeka nie je možné stretnúť.  Zrazu som bola v hlavnom meste, kde je tých ľudí naozaj veľa a ťažko sa dá "stratiť". Na začiatku som hodinu cestovala, aby som sa dostala niekam, kde môžem byť sama, kde ma nikto neuvidí. 

Neskôr som spoznala kamošku, ktorá tiež behávala a pomohla mi posunúť sa. Uvedomila som si, že všetko je iba v mojej hlave. Že mnoho ľudí behá a ja som len jedna z nich. Že nie som divná, keď budem bežať a že nikto na mňa nebude čudne zazerať. Na začiatku som mala obrovský stres, veľmi som sa premáhala, ale s každým ďalším behom som to riešila menej. 

Prestala som hľadať vhodné miesta na beh, ale začala som si ich vytvárať tam, kde práve som. Miesta sa menili, no láska k behu rástla. A vďaka behu som začala spoznávať aj skvelých ľudí.

Pomáha Vám beh aj teraz v osobnom živote?  

Pracujem ako zdravotná sestra, čo je naozaj ťažká práca. Denne komunikujem s množstvom ľudí, riešim ich vlastné zdravie a počúvam ich problémy. Po práci proste musím vypnúť a doslova utiecť od ľudí. Väčšinu dňa som zavretá na klinike, takže o to viac ma to po práci ťahá von. Zistila som, že ak chcem dávať tú svoju energiu ďalším ľuďom, tak ju najprv musím sama niekde načerpať. 

Rokmi sa mi postupne otváral bežecký svet. Naučila som sa behať v zime, daždi, za každého počasia. Zistila som, že beh je umenie a správne behať tiež. Minulý rok som si po jednom bežeckom zranení povedala, že by bolo dobré nie len behať, ale mať aj nejaké vedomosti, čomu predchádzať, čo robiť lepšie, tak som sa zúčastnila aj bežeckého kurzu, čo mi veľmi pomohlo. Už si bez behu neviem život predstaviť. A aj moji najbližší a ľudia v okolí ma už poznajú ako "tá, čo behá". 

Ako veľký dar vnímam aj to, že som spoznala, teraz už môjho snúbenca, ktorý má rovnaký postoj k športu a pohybu ako ja. Prvé rande sme mali na vrchu Choč, obaja máme radi hory, les, športy. Je to sice cyklista, ale ťahám ho so sebou . On ma zas motivuje k cyklistike. Pred pár rokmi som presvedčila aj moju najlepšiu kamošku, takže naše rozhovory sa od vysedávanie v kaviarni presunuli na bežecké trasy. 

Vy sama ste teda pre svoje okolie taký motivátor. Čo by ste odporúčali ostatným bežcom, ktorí majú nejakú bežeckú krízu? 

Boli samozrejme aj obdobia, kedy som sa z behu nedokázala tešiť a behala som nasilu. Našťastie to netrvalo dlho. Vtedy mi pomohlo, kedy som sa na chvíľu sústredila na iný šport. Potom sa znova vrátilo bežecké nadšenie. Takže odporúčam len počkať, nebyť na seba príliš náročný, ani na ten samotný šport. Niekedy si proste treba dať pauzu, vytrvať a to nadšenie sa vráti.

A Ako ste sa dostali k tomu, že beháte na pretekoch? Spomínali ste, že máte rada práve tú samotu…

Posúvanie vlastných hraníc a vychádzanie zo zóny komfortu sa mi veľmi osvedčilo.

Celý život som bola presvedčená, že nikdy nebudem behať medzi ľuďmi a už vôbec nie na pretekoch. Som proste introvert a behám mimo ľudí. Raz sa ku mne nejakou náhodou dostala pozvánka na bežecké preteky v lese. To sa mi strašne páčilo, že si vlastne zasúťažím, ale nie sú to také typické preteky plné davu bežcov. Až tam som zistila, že celé je to o tej neskutočnej atmosfére. Tá je absolútne neskutočná. Asi som ešte v sebe mala příliš veľa endorfínov, takže som sa rovno zaregistrovala na takmer všetky preteky seriálu Behaj lesmi. Vždy tam spoznám nových ľudí a behám na miestach, kde by som sa inokedy len tak nevybrala.  A možno tak trošku vyhrám aj sama nad sebou a svojimi limitmi. A keď už naozaj nevládzem, motivujem sa mojou obľúbenou piesňou: "Když nemůžeš, přidej víc."

Obrovským vzorom a motiváciou sú pre mňa všetci bežci, na ktorých vidno, že behajú pre radosť a zároveň prekonávajú sami seba a plnia si bežecké ciele. 

Tým mojím snom je zabehnúť ultramaratón. Možno raz :)