Príbeh bežca: Ján Jenčo hovorí o svojom psychickom vyčerpaní a ceste až k prvému maratónu

Prečo ste začali s behom? Čo sa za tým skrýva? Kedy to bolo? Pomáha Vám beh?

Behať som začínal neskoro, mal som vtedy 40 rokov. Začínal som tak, že som behával 1,5 kilometrové behy. Moje maximum boli 3 kilometre.

Ale keď sa mám vrátiť k tomu dôvodu, tak do tej doby som mal veľmi ťažké zamestnanie. Psychicky ma to absolútne vyčerpávalo, nevenoval som sa vtedy žiadnej pohybovej aktivite, vôbec som nevládal. Po práci som šiel rovno domov. Až to dospelo do bodu, že som musel zmeniť zamestnanie, musel som so sebou niečo robiť. Môj zdravotný stav bol hrozný, váha tiež. Jednoducho som hľadal spôsob, ako zlepšiť môj život a náladu. V mladšom veku som pritom športoval veľa – hrával som basket. 

Ako sa Váš vztah k behu vyvíjal? 

Rok som behal úplne amatérsky, bola to proste jednoduchá a dostupná  forma. Postupne som zaradil bicykel a občas aj fitko. Po asi roku amatérskeho behania som postupne pridával kilometre a len na základe svojho pocitu som zabehol svoj prvý oficiálny polmaratón. Behával som v tom čase intenzívne, ale stále som bol hobby bežec. Rok na to som chcel na pretekoch zabehnúť svoj prvý maratón. Bolo to iné, mal som cieľ. Trénoval som. Do toho prišiel covid, obmedzená kapacita a neostalo pre mňa miesto. Svoj prvý maratón som si zabehol doma, u nás v Trenčíne, neoficiálne. Pretekal som sám so sebou a po celej trati ma sprevádzala moja rodina v aute.

Rok na to som ho oficiálne s ostatnými maratóncami zabehol. A potom ďalší a ďalší. Zapísal som sa do Trenčianskej bežeckej ligy, takže teraz už behávam pravidelne. Potom som sa dozvedel o bežeckom seriáli Behaj lesmi. Najprv som si hovoril, že kopce nie sú pre mňa, predsa len mám 2 metre a 100 kg, ale nakoniec som teda šiel. Tie lokality boli úplne parádne, To prostredie ma úplne dostalo. Ešte v ten istý rok som šiel na všetky preteky, okrem Veľkej Fatry – tú som nestihol. Veľmi sa mi to ľúbilo! Beh sa stal pre mňa úplne návykovým, ten pocit po dobehnutí je úplne nenahraditeľný. 

Takže veľkým prínosom pre Vás sú práve prírodné lokality? 

Áno, to určite. K prírode som mal vždy blízko, smeroval som k ochrane životného prostredia aj moje štúdium a neskôr aj zamestnanie. Pracujem v oblasti odpadového hospodárstva, takže ekologický prínos série Behaj lesmi veľmi obdivujem a je to jedna z vecí, ktorá ma na týchto pretekoch zaujala. Ešte chcem spomenúť aj to, že vďaka lokalitám, ktoré vyberáte sa doatanem na miesta, ktoré by som ako bežec určite nenavštívil. Zapáčilo sa mi spoznávanie Slovenska práve touto cestou. Motivoval som k tomu aj moju najstaršiu dcéru, do cieľa v Bachledovej doline  sme dobiehali spoločne. 

Máte nejaký osobný tip či vychytávku pre ostatných bežcov? 

Viete čo, v mojich začiatkoch som neriešil stravu, oblečenie alebo obuv. Až postupne po pár pretekoch som si dal urobiť analýzu. Zistil som, že som ortodoxný pätičkár (došľap na pätu) a vzhľadom na moju váhu je obuv dôležitejšia, než by sa mohlo zdať. Takže odporúčam kúpiť si dobré tenisky! Neskôr som dokonca absolvoval bežecký tréningový kurz, kde ma zaujal tréning na základe srdcového tepu. 
Inak strašne mám rád beh v zime a snehu. Mimo sezóny behávam tak 40 km týždenne, ked´sa pripravujem na preteky tak viac. Zvykol som si aj behávať skoro ráno nalačno, to mi funguje veľmi dobre. A tiež doplniť to nejakou inou aktivitou, fitkom a podobne. 

Motivuje ma práve to, ako sa cítim po behu a akú mi to dodáva fyzickú aj psychickú silu. Nikdy som sa nehnal za výsledkom, je to o pocite. Ak treba zastať a niekomu pomôcť, tak to urobím. Dôležitý je ten pocit. 

 
Vidíme sa 6.5. na Devíne!