PRÍBEH BEŽCA: PETER MOROZ hovorí ako sa z obézneho človeka stal aktívny športovec.

Aký bol Váš vzťah k športu a špeciálne - k behu? 

Musím sa Vám priznať, bežcov som nikdy nemal rád. Boli to pre mňa blázni, ktorí utekajú pred ničím nikým. Vzhľadom na nejaké zdravotné problémy som sa ocitol u doktora, ktorý sa ma opýtal, kedy naposledy som bol na preventívnej prehliadke. Stál som tam a pozeral na doktora, pretože som si nedokázal spomenúť na rok, kedy som na preventívke bol.

Reálne som vedel, keby som bol v servise s mojim autom, ale na toto som si nedokázal spomenúť. Vrátil som sa domov a celú tú cestu som myslel na to, že som venoval neuveriteľne veľa pozornosti všetkému naokolo len nie sebe. Potreboval som si zoradiť priority vyhodnotiť, čo je pre mňa dôležité. 
Najprv to bola práca v Anglicku a Rakúsku, kde som z práce šiel domov, nezdravo som jedol, zle žil. Po tých rokoch som si uvedomil, že som 120 kilový obézny nezdravý človek. Navyše to potvrdili aj výsledky z nemocnice. Krvný obraz bol jedna veľká katastrofa, cholesterol - ani Vám radšej nehovorím a samozrejme mi zistili aj vysoký tlak. 

Čo nastalo potom? 

Po rozhovore s mojou blízkou kamarátkou som si kúpil bicykel. Neviete si predstaviť to trápenie. Na mojej prvej jazde som po 200 metroch lapal po dychu. Bolo to strašné. Povedal som si, že musím. Musím sa začať o seba starať, lebo takto to ďaleko nedotiahnem. Začal som sa fakt snažiť. Stanovil som si, že budem bicyklovať každý jeden víkend. Určil som si to ako prioritu a cez to proste nič nešlo. Moja asi druhá jazda bola dlhá 50 kilometrov s prevýšením skoro 800 metrov. Skoro som zomrel. Bolo to obrovské trápenie. 

Až po roku pravidelného bicyklovania som mal fakt pocit, že vládzem. Nohy som mal silnejšie, ale moje brucho ostávalo rovnaké. Takže pocity nejakého úspechu sa striedali s pocitmi frustrácie z postavy. 

A ako ste sa dostali k behu? 

S mojou kamoškou som často hovoril o týchto pocitoch a navrhla mi skúsiť beh. 

Bola členkou nejakej bežeckej skupiny a chodievali spoločne behávať každú stredu. 

Tak ma proste raz ukecala. začiatky boli fakt ťažké. Bol to nový šport a beh bol pre mňa naozaj zložitý. Na rady bežcov som upravil svoj jedálniček. Chápete - ja som o jedle nič nevedel. našťastie tí ľudia mi veľmi pomohli. Moja váha začala fakt klesať. Za necelé dva roky som schudol 50 kíl. 

 
Paradoxne mi potom pomohol covid. Všetko bolo zavreté, pracoval som celý čas z domu, nemusel som nikam cestovať za prácou. Mal som viac času. Začal som trénovať behy do kopcov, intervaly, výbehy - v podstate všetko, čo som si načítal. Začalo ma to neskutočne baviť. Postupne sa tréningy navyšovali a trénoval som (a stále trénujem) 5-krát za týždeň a k tomu som pridal aj plávanie a posilňovanie. V zime som si obľúbil bežky. 

 
Čo Vám beh dáva? Alebo je to pre vás práve to, že sa udržujete vo forme či chudnete? 

 
Viete čo, som účtovník. Mám sedavé zamestnanie. Najprv to samozrejme bolo to, že som musel, aby som bol zdravší, lepší, aby som mohol normálne žiť. No zistil som, že mi to dáva aj niečo iné - parádne si vyčistím hlavu od denných starostí. Miesto hlavy zaťažujem telo a má to blahodarné účiky práve na tú hlavu. Navyše som ranný bežec. Zvyknem behávať pred prácou - asi o 5 ráno. Do práce už idem s čistou hlavou a plný dobrej nálady a pocitu, že kým ostatní sa teraz zobudili, ja už mám niečo za sebou. 

 
Behávate v meste alebo skôr vyjdete niekam do lesa? 

Po tých všetkých behoch a tréningoch som zistil, že beh po asfalte ma moc nebaví. Mám rád les, kopce, nepravidelný terén. Absolvoval som už 4 horské duatlony a práve tie mi dali ďalší impulz. Mám rád ten pocit keď mi horia stehná, lýtka, keď cítim, že idem na hranu vlastných možností. Na to sú strmé kopce ideálne.

Ja to milujem a aj preto tento rok  chcem a aj pôjdem na preteky behaj lesmi na ktoré sa veľmi teším a aj vysoké tatry moja obľúbená veľká fatra obzvlášť Krížna moja srdcovka. 

Čo Vás motivuje? 

 
Tak na začiatku jednoznačne túžba schudnúť a to, že som chcel byť sám na seba hrdý. Potom to bola túžba skončiť na stupni víťazov - to sa mi tiež párkrát podarilo. A ako starnem, tak zisťujem, že najdôležitejšie je mať dobrý pocit sám zo seba. 

Bola to túžba schudnúť a aby som bol ja sám na seba hrdý. Potom to bola túžba skončiť na bední. Čo sa mi aj pár krát podarilo. A ako starnem zisťujem že nejdolezitejsie je pre mna mat s toho dobrý pocit a to dá mi darí. Ved aj preteky sú možnosť sa stretnúť s novými ľuďmi navštíviť nové miesta. 

Tak že toto je môj príbeh. 

Ďakujem a dúfam že sa vidíme na pretekoch! :-)