PRÍBEH BEŽCA: Martin Zapalač o tom, aké je to behať s astmou či stretnúť pri behu medveďa.

Prečo ste začali s behom? 

Pochádzam zo športovej rodiny. K športu som bol vedený už od úplného detstva a som za to dodnes vďačný rodičom a aj ďalším členom rodiny. Počas detstva mi šport pomáhal zvládnuť astmu. Zvládal som to skvele samozrejme vďaka rodičom, ktorí mi nikdy nedali jedinú myšlienku, že astma je niečo zlé – bolo to mojou súčasťou. Proste som na šport pri sebe mal inhalátor a vyriešené. Aj moja detská doktorka bola nadšená, že zvýšená fyzická aktivita mňa v rámci možností udržiavala mimo väčšie problémy. Už od mala som sa teda učil efektívne pracovať s určitým druhom stresu, astmatickým záchvatom. Doteraz z týchto skúseností čerpám – kritické situácie v behu si ozaj užívam. V športe nepoznám lepší pocit, než keď človeku ide vyrvať srdce z tela má pred sebou čierny tunel bolesti. Toto posúvanie osobných limitov je to najlepšie.

Behávate sám? 

Ja aj manželka sme nadšení športovci – beh a bežecké lyžovanie sú naše srdečné záležitosti. Postupne sa k nám pridávajú aj naše dve malé deti. Veľká väčšina zážitkov je v mojom prípade spojená práve s behom. Od športových úspechov, pre ktoré sa oplatilo makať; cez úsmevné chvíle s kamarátmi až po tie adrenalínové ako sú napríklad stretnutie s medveďmi alebo vlkom. 

A aké to je takto stretnúť medveďa alebo vlka? Nebáli ste sa? 

Prvé a jediné stretnutie s vlkom som zažil vo Vermonte. Zoči voči sme stretli, keď som si bol zabehať. Behal som asi po nejakej jeho trase, zrazu sa predo zjavil. Vôbec neviem odkiaľ. Zastavil som a chvíľu sme na seba iba hľadeli. Bolo to pár sekúnd, ale ten zážitok si pamätám veľmi intenzívne. Zrazu sa otočil a v priebehu pár sekúnd bol preč.

Intenzívnejší zážitky mám s medveďmi, ktorých tu na Slovensku fakt pár máme. V dvoch prípadoch som mal aj strach o vlastný život.

Behávam v lesoch pod Tatrami a toto mal byť iba ďalší beh. Bežal som, bolo také prítmie, ako to v lese býva a asi som nechtiac prebehol okolo mláďat. Zrazu som v diaľke videl a počul obrovskú medvedicu. Spustila sa za mnou z obrovského kopca, utekal som ako o život! Vyhnala ma úplne preč z lesa na lúku. Fakt som si mysle, že ma dobehne a roztshá. Dnes ľutulejm, že z toho behu nemám GPS záznam, pretože to by boli skutočné bežecké rekordy.

Moje ďalšie stretnutie s medveďom bolo na turistickom chodníku. Áno, medvede sú aj tam, nielen hlboko v lese. Bol som neskutočne vystrašený. Teraz spätne si myslím, že on bol vystrašený rovnako ako ja. Kričal som ako o dušu. V hlave som si hovoril, žže musím urobiť čo najväčší hluk, nech ho vystraším a odíde. Kričal som fakt z plných pľúc a fakt celkom dlho. Nakoniec odbehol do kosodreviny. Bolo mi divné, že ten medveď tam tak dlho stál a nechcel odísť. Až po chvíli som pochopil. Asi o minútu neskôr som stretol medvedie mláďa. Takže  Bolo mi divné, že medveďovi sa odo mňa moc nechce, ale po chvíľke som pomaly odkráčal s nádejou, že je koniec. O chvíľu som pochopil, že som ho nezaujímal ja, ale mláďa, ktoré som stretol asi minútu neskôr. To už som fakt bežal preč. 

Našťastie som tieto stretnutia prežil a behám tou cestou dodnes. 

Čo je Vašou motiváciou? Máte nejaké špeciálne zvyky?

Nepremýšľam nad tým, čo mi k behu pomáha – beriem to ako neoddeliteľnú časť svojho života. Je to životný štýl. Mám rád jednoduchosť tohto športu – obliecť si kraťasy a tenisky  a  a vyraziť von, počúvať a objavovať prírodu. Počas bežného tréningu teda nemám nejaké špeciálne zvyky, proste si len užiť ten pohyb. Ale viete čo - po pretekoch sa rád odmením pivom, to je najlepší ionťák. 

Inak behávam pomerne často, úplne najradšej mám veľmi skoré ranné behy – vybehnúť za tmy, zažiť východ slnka, výhľady, ticho a kľud v prírode. Vyhľadávam miesta, kde stretnem čo najmenej ľudí. Som taký vlk samotár. Potom prídem už dobre naladený z tých endorfínov a idem do práce. Pracujem ako učiteľ. Ja viem, je to taká obyčajná práca. Ale pre mňa to nie je len o „posunutí“ informácií žiakom, ale aj o motivovaní (nielen svojich) detí ku zvedavosti hľadať si ďalšie informácie v ich obľúbené oblasti a motivovaní detí  ku pohybu a nie tráveniu času vo virtuálnom „dokonalom“ svete. Dúfam, že môj druhý (bežecký) život môže byť pre niekoho inšpiráciou.

Máte za sebou nejakú zaujímavú športovú/bežeckú skúsenosť? 

No ja mám rád výzvy. Mám za sebou nejaké športové výsledky. Mám medailu z MS v behu do vrchov, majstrovstiev ČR, zúčastnil som sa Dolomitenmann a aj MS Spartan Race. Štatistiky si nevediem, ale jedno číslo viem z hlavy - všetky preteky mojej športovej kariéry som dokončil a na to som fakt hrdý. 

A vlastne mi napadá aj jedna vec, ktorá ma motivuje. Úplne najradšej mám naťahovačky o segmenty na Strave. Je to pre mňa prehľad mojich osobných výsledkov. To je moja závislosť. Výsledky pretekov pre mňa niesú primárne, riešim iba to, či som prekonal vlastné limity a odovzdal na trati 100%. Odbehnúť si preteky „len tak“ alebo „pre zážitok“ nepoznám – s pripnutím štartového čísla mi naskakuje v hlave bojový mód a neprítomnosť okolitého sveta. Len ja a maximálny výkon.
Keď nebudem brať svoje osobné športové ambície, tak ešte väčším cieľom je práve dostať deti ku športu, nech už to bude futbal, lyžovanie alebo beh.

Máte pre našich čitateľov tip na zaujímavú bežeckú lokalitu? 

V podstate každá oblasť Česka aj Slovenska má čo ponúknuť. Z Česka mám najradšej oblasť Devíti skal, kde sa neďaleko pobeží aj Týmovka - ak máte bežeckých kamošov, tak to určite cho´dte vyskúšať.. Je to nádherné miesto a môžete si užiť štafetový beh v prírode.  Mám rád Jesenícko, kde som vyrástol. Tam je to raj pre samotárov – dá sa pohybovať celé hodiny bez toho, že na niekoho narazíte. Na Slovensku mám najradšej moje domáce ihrisko – Ždiar, Belianske Tatry a aj Bachledku, kde sa dá nájsť snáď milión možností na beh, turistiku, cyklistiku, bežky alebo skiapl. Ak by ste hľadali sprievodcu, tak sviete, kam sa obrátiť! :-)