Príbeh bežca: DUŠAN ČAPEK: o svojej epilepsii, o tom, aké to je sa učiť znova chodiť a o prístupe k životu.

Aké boli Vaše bežecké začiatky? 

Moje bežecké začiatky si úplne jasne nevybavujem. Začalo to asi keď som bol ešte dieťa. Na základnej škole som behával štafetu, šprint na 60m a hrával som turnaju v basketbale a florbale. Ako teenager som začal chodiť do fitka a občas som behal. Robilo mi to dobre, ale nebolo to nejako cielené. Bolo to vtedy pár kilometrov - niečo okolo 5-6 km.

A ako to bolo s epilepsiou? Máte ju diagnostikovanú od detského veku?  

To nie, mal som asi 14 rokov a prebudil som sa s divným pocitom a potrebou ísť na záchod. Zrazu sa to stalo. Môj prvý záchvat. Bol to zvláštny pocit a tými rokmi som to už vytesnil. Pamätám si na kŕče a potom som upadol do bezvedomia. Prebral som sa v nemocnici. Rodičia mi neskôr povedali, že ihned privolali lekársku pomoc. Šiel som na milión rôznych vyšetrení a výsledok? EPILEPSIA. Dostal som vysoké dávky liekov, ihneď mi nasadili veľmi prísnu životosprávu. Neskôr som to začal vnímať, ako benefity k tomu, aby som bol skvelý atlét. 
Nejaké kilometre som nabehal už skôr, ale nebolo to nič závratné. Mám za sebou pár osobných projektov - polmaratóny a podobne. Venoval som sa kalistenike a silovému cvičeniu. Beh bol u mňa na druhom mieste. 

Bol som naštvaný na celý svet, pýtal som sa spustu otázok. Najčastejšie asi: "Prečo práve ja?” 
V roku 2010 som prešiel jedným naozaj ťažkým záchvatom. Po opakovaných úderoch do hlavy ma sanitka odviezla do nemocnice v Hodoníne. Šiel som rovno na CT, kde sa zistilo, že mám otras mozgu a epidurálny hematóm. Hneď potom ma helikoptérou odviezli do Fakultnej nemocnice v Brne, kde ma odviezli rovno na operačnú sálu. Nasledovala operácia, otvorenie hlavy, odsávanie. Jediné, čo som vnímal po operácii bola bolesť. Cez všetky tie lieky vôbec neprestala. Od doktorov som sa dozvedel, že ak by ma priviezli o 5 minút neskôr, bol by koniec. Prežil som to. 

Zotavoval som sa dlho, ale potom som sa vrátil k cvičeniu s vlastnou váhodu. Úplne ma to fascinovalo, bol to pre mňa spôsob, ako mať svoje telo pod kontrolou. Kalistenika bol pre mňa nástroj. Keď mal prísť záchvat, síce som to na sebe spoznal a vedel som, že sa to má stať, ale nemohol som s tým nič urobiť. Mohol som len zostať ležať a dúfať, že to prejde, že zaspím a vyšumí to. Niekedy som naozaj zaspal a všetko bolo super a niekedy zas nie…Po prebraní zo záchvatu - v tom lepšom prípade - som cítil absolútnu bolesť celého tela a totálneho vyčerpania a neschopnosť všetkého V roku 2015 sa mi to znova skomplikovalo, keď som mal dopravnú nehodu, po ktorej som podstúpil dvakrát operáciu ramenného kĺbu. 

Bolo mi to zase prerušilo moju tréningovú rutinu a vlastne som vôbec nevedel, či ešte budem kalisteniky schopný. 

Čo bolo potom? Vrátili ste sa teda k cvičeniu? 

Rehabilitoval som a zotavoval som sa, pomaly som zase začínal. No v roku 2018 prišiel ďalší záchvat, pri ktorom mi prasklo v chrbtici tak, že som mal obrovský opuch a porušený nerv. Vôbec som netušil, čo bude, ale moja jediná myšlienka bola, že musím chodiť. 

Po nejakom čase mi ustúpil opuch a začal som doma veľmi opatrne chodiť. Vedel som, že nesmiem zostať ležať, mohol by som tak totiž ostať navždy. Po pár krokoch som bol úplne hotový. Pomaly som si pridával, každý deň o trošičku viac. Jedného dňa som už bol schopný vyjsť von. Viete si predstaviť to šťastie? Ja som bol šialene nadšený z každého ďalšieho kroku! Vlastne som si aj lepšie uvedomil tú podstatu cvičenia - len vďaka tomu som bol dostatočne silný na to, aby som sa znova rozchodil. Znovu som sa zotavil a vrátil som sa k cvičeniu. 

A čo ďalej? Máte nejaké športové ambície? 

No, mám 42 rokov a moje ambície sú zatiaľ najvyššie aké kedy boli! :D Chcem behať polmaratóny a maratóny, teraz je to pre mňa na prvom mieste. A vyškolik som už aj svoju ženu, takže už vie, ako so mnou naložiť pri ďalšom záchvate. Je úžasná, pretože pri mne vždy stojí a vo všetkom ma podporuje. 

Máte nejakú osobotnú motiváciu alebo odkaz pre našich bežcov prípadne pesničku či trasu? 

Nemám obľúbenú hudbu, ani trasu. Najväčšou motiváciou pre mňa je to, že vôbec môžem ísť behať. Nepúšťam si vlastne žiadnu hudbu, mám pocit, že mi to otupuje zmysly a celkové vnímanie. Páčia sa mi tie zvuky lesa. Chystám sa aj do Česka na Běhej lesy Lednice.