PRÍBEH BEŽCA: Katarína Hillová

V iných rozhovoroch hovoríš, že si skromný človek so skromnými snami, a to aj s tými bežeckými. Napriek tomu si dosiahla viaceré úspechy – 3. miesto na Horskej výzve, ako jediná češka si sa zúčastnila na poľských pretekoch v Czantorii, kde si 4krát po sebe získala 1. miesto. V roku 2022 si posledný deň pretekov strávila celých 24 hodín na výstupe, čím si získala 1. miesto v kategórii žien a 2. miesto v tímoch. Zúčastnila si sa aj pretekoch MayDay. Čo bol tvoj prvotný impulz, prečo začať s behom ako takým a následne aj so mu venovať aj súťažne? 

Katarína: „V období, keď som začala súťažne behať, som prežívala veľmi ťažké obdobie. Utekala som pred realitou a partnerským životom doma. Keď prišiel covid, bolo to naozaj veľmi náročné. Myslím si, že nielen u nás doma, ale aj v mnohých iných domácnostiach bolo ťažké to zvládnuť. A mňa to jednoducho hnalo von, preč. Beh mi robil dobre. Človek mal doma plnú hlavu starostí a keď išiel von a zabehal si, bolo mu o niečo lepšie.

Máš to tak aj doteraz, že beh je pre teba istá forma odreagovania sa od reálneho života?

Katarína: „Áno, klamala by som, keby som povedala, že nie, len už to nie je až tak o tom behaní.“

V jednom rozhovore si spomínala, že všetky tieto úžasné výsledky si dosiahla bez špeciálnych tréningových plánov a trénerov. Ako však vyzerá tvoja tréningová rutina? Máš nejaké vlastné techniky alebo tipy, pomocou ktorých zlepšuješ svoj výkon?

Katarína: „Naozaj som nikdy nepočúvala žiadnych trénerov, nie som moc na to. Mám jednoducho svoju hlavu. Aj keď som raz skúšala poprosiť trénera o nejaký tréningový plán, vydržala som tak dva týždne. Robím to tak, že sa ráno zobudím a poviem si: ‚Aha, dnes si chcem zabehať. Dnes je pekne, dnes idem chvíľu von, dnes idem do hôr.‘ Možno práve preto, že som nebehávala žiadne veľké preteky. Z tých väčších snáď len B7 a Perun. Na tých pretekoch mi záležalo, tam som sa chcela dostať na nejaké miesto a hlavne splniť nejaký svoj čas, svoj limit. Asi ma to ale nehnalo do intervalov alebo do behania toho, čo robia bežní pretekári – to sú podľa mňa už ľudia, ktorí tým viac-menej žijú. Párkrát sme sa s kamošmi rozhodli ísť cez víkend na preteky. Preteky bol vlastne vždy ten najlepší tréning. Pokiaľ ide o niečo špeciálne, tak áno, kedysi som začala s hypoxiou, keď som sa v rámci práce dostala do hypoxického centra.. Takže žiadny špeciálny tréning nemám, jednoducho keď sa ráno zobudím a cítim sa dobre, idem. Keď sa necítim dobre, tak jednoducho nejdem.“

V roku 2023 si sa zúčastnila Behaj lesmi Veľká Fatra, kde si skončila na krásnom 6. mieste. Čo ťa motivovalo práve k týmto pretekom?

Katarína: „Tieto preteky si veľmi dobre pamätám, pretože to boli pravdepodobne moje prvé preteky na Slovensku. Vtedy som tam išla úplne sama, registráciu som riešila na poslednú chvíľu, takže som vlastne ani nevedela, čo ma čaká. Pamätám si, že vtedy bolo strašne teplo. Bol to jeden z tých pretekov, kde bolo hádam štyridsať stupňov – oba takéto preteky som zažila na Slovensku. (smiech) Prekvapil ma štart, pretože sme najprv išli lanovkou a až potom sme sa rozbehli, čo bolo niečo úplne iné, ako som zvyknutá na iných pretekoch. Skončila som šiesta a bola som spokojná, pretože keď som sa pozrela na výsledky. Baby v mojej kategórií boli lepšie, o tom niet pochýb, ale boli napríklad o pätnásť rokov mladšie. Ja som tam bola najstaršia, asi to bola kategória 39 rokov a boli sme tam len tri ročníky. Tie baby by mohli byť moje dcéry. Ale inak som si preteky veľmi užila. Dokončila som ich s úsmevom na tvári.“

Pamätáš si na nejaký zábavný moment alebo kuriózny zážitok z pretekov, na ktorý nikdy nezabudneš?

Katarína: „To asi nie. Aj keď sa to môže zdať zvláštne, ja idem na preteky naozaj vždy zodpovedne. Srandy si veľmi nepripúšťam. Skôr mám dramatické zážitky – napríklad keď ma odviezla sanitka. To sa mi stalo na pretekoch Perun. Bola som fakt vyčerpaná a kvôli hyperventilácii som odpadla. Nič vážne sa mi nestalo, sanitka ma odviezla, pretože som bola dehydrovaná a už som nechcela prijímať vodu. Dali mi infúziu a bolo dobre. Radšej idem takto po súťaží s partiou na pivo, oslávime oslavíme a užijeme si to. Avšak aj tento zážitok beriem ako takú skúšku.“

Rada chodíš na súťaže a preteky s partiou kamarátov?

Katarína: „V tomto som skôr individualistka. Aj po horách som sa naučila chodiť sama. Je to jednoduchšie, nemusím sa na nikoho viazať. Ak mám voľno, zbalím si veci a idem.“

Momentálne bojuješ so zdravotnými komplikáciami. Ako sa s nimi vyrovnávaš?

Katarína: „Myslím si, že s tým sa nemôže žiadny športovec úplne vyrovnať. Ale ja som sa s tým začala vyrovnávať po svojom – začala som chodiť na ľadovce, skialpy a vysokohorskú turistiku. Minulý mesiac som prvýkrát vyliezla na Lomnický štít a chystám sa na Gerlach a Mont Blanc. Aj keď som veľakrát kvôli tomu plakala a trávila čas po nemocniciach, našla som v tom novú výzvu a teraz si to užívam.“

Aký je tvoj najväčší športový cieľ? Plánuješ sa zapojiť aj do ďalších zahraničných pretekov?

„Vieš čo, keby boli tie kolená v poriadku, bežím každý pretek. Čo sa týka tých zahraničných, teraz to ide úplne mimo mňa. Ale mám naplánované jeden, dva preteky, ktoré by som chcela zvládnuť u nás v republike, ale ak ma kolená nepustia, tak s tým jednoducho nič neurobím. Ja som odbehla toľko pretekov pod tabletkami, že už nechcem. Každopádne, čo mám v pláne, je vaša Bachledka 14.6., pretože v tom čase sa otvárajú aj chodníky v Tatrách, takže sa tam určite zdržím celý víkend. Akože máte to dobre zorganizované, ten človek je tam rád.“

Akými štyrmi slovami alebo vecami by si sa opísala?

Katarína: „Určite McDonald's – veľa ľudí si na mňa pri ňom spomenie. Potom hory – v akejkoľvek podobe. Ďalej energia – aj keď často padám na hubu, stále ma niečo ženie dopredu. A nakoniec sebakritika – som na seba veľmi prísna, ale práve to ma motivuje.“

Je niečo, čo by si bežcom odkázala alebo čo ťa motivuje?

Katarína: „Motivačné reči veľmi nemám rada. Myslím si, že si to každý musí nájsť sám v sebe. Deň má 24 hodín a to, ako si ich rozvrhneme, je len na nás. Mne to neurobí ani sused, ani mama, ani sestra – je to na mne.