PRÍBEH BEŽCA: Veronika Páleníková

Spomínaš si na svoj prvý beh? Aké to bolo a ako by si opísala svoju cestu k športu?
Konkrétny prvý beh si vôbec nepamätám, pretože už momentálne bežím svoju 18. bežeckú sezónu. Ale bolo to niekedy počas základnej školy, keď som začala behať. Myslím, že v roku 2008 som sa tomu behaniu začala venovať viac.
Mám taký klasický príbeh – počas základnej školy som začala chodiť na preteky, na atletiku, na cezpoľné behy, orientačné behy. A odtiaľ som sa nejako dostala k atletike a začala som trénovať práve v tom roku 2008. Behávala som na dráhe a veľmi ma to chytilo. Postupne som sa dopracovala až k vytrvalostným behov. To bolo približne v roku 2016. Predtým som mala nejaké zdravotné problémy, a tak som s dráhovými behov síce úplne neskončila, ale presunula som sa na cesty – na cestné behy, a začala som sa viac venovať vytrvalosti – desať kilometrov, polmaratóny.

Bola to tvoja vlastná iniciatíva, že si chcela behať, alebo ťa k tomu skôr viedli rodičia, že by si sa mala venovať nejakej športovej aktivite?
Rodičia ma netlačili, ja som chcela. Sme športovo založená rodina. Ocko je bývalý reprezentant Československa, venoval sa atletike, behal 1500 metrov a míľu. Takže sme to mali tak povediac od narodenia – počúvali sme o tom, vedeli sme o tom. Ale ja som naozaj chcela behať, chcela som trénovať, bavilo ma to, chytilo ma to, a tak som v tom pokračovala aj po základnej škole.

Hovoríš o sebe, že si hobby bežkyňa, no napriek tomu máš za sebou množstvo úspechov. Máš nejakú špeciálnu tréningovú rutinu, ktorá ti pomáha dosahovať skvelé výsledky a zlepšovať výkon?
Stále som hobby bežkyňa, respektíve amatérska bežkyňa. Beh nie je moja práca, nie som za to platená, takže sa nemôžem označiť za profesionálnu bežkyňu. Behám vo svojom voľnom čase. Hoci sa tomu venujem pravidelne a dávam tomu veľa energie a času, stále je to na tej amatérskej úrovni. Preto sa nazývam hobby bežkyňou – je to môj koníček.
Čo sa týka tréningovej rutiny trénuje ma Marcel Matanin. Nie je za tým žiadne kúzlo – jednoducho pravidelne trénujem a venujem tomu veľa času, a tie výsledky sú len odrazom tejto pravidelnosti.

Nedá sa nevšimnúť, že si aj mamička. Ako sa tvoj prístup k behu zmenil po narodení dieťaťa?
Malý už nie je až taký malý – má 3 a pol roka, momentálne už chodí do škôlky. Ale keď sa narodil, behanie bolo skôr o tom, že som sa chcela trochu „vyvetrať“ od materských povinností a urobiť si niečo pre seba. Po pôrode a tehotenstve mi ostali nejaké kilá navyše, takže prvotné behanie bolo o návrate do pôvodnej formy. Netlačila som na seba, nešlo mi o výkony, ani o účasť na pretekoch.
To prišlo postupne – tréningy ma znova začali baviť. Dokonca som chvíľu hľadala, či sa pustím do trailových behov, alebo sa vrátim na cestu, dokonca som si vyskúšala aj ultra behy. Vyskúšala som všetko, čo sa dalo, a nakoniec sa vo mne opäť vyprofilovala cestná bežkyňa – a tak som sa vrátila na cestu.

Ako to všetko zvládaš časovo? Máš nejaké tipy na time management pre mamy s aktívnym životným štýlom?
Momentálne som krátko po skončení rodičovskej dovolenky, takže sa ešte len rozbieham aj pracovným smerom. Malého ráno odvediem do škôlky, potom si odtrénujem, idem do práce, potom sme s malým vonku, a keď ho postráži babka, idem znova trénovať. Takto fungujeme.
Po tehotenstve som nabrala druhý dych – to bola taká motivácia začať ako keby odznova. Počas tehotenstva som vôbec nebehala, mala som mierne rizikové tehotenstvo.. A po pôrode som sa pomaly rozbiehala.

Vnímaš, že existuje bežecká komunita mamičiek, alebo je to skôr aktuálny trend?
Určite je to trend, lebo nie vždy to tak bolo – nie vždy mamičky behali s kočíkmi a nemali vždy na to ani možnosti. Dnes sú už kočíky prispôsobené, aj my máme bežecký kočík a bolo to super. Je to dobré aj pre ženy – materstvo je často veľmi náročné, fyzicky aj psychicky. A keď dieťa v kočíku zaspí, môžeme si napríklad hodinu zabehať alebo zacvičiť a ono v kočíku spí. Podľa mňa je to skvelá možnosť a treba to využiť, ak sa dá. Taký multitasking.

Aké hodnoty zo športu by si chcela odovzdať svojmu dieťaťu?
Malého vediem k športu. Chcem, aby mal k športu pozitívny vzťah, lebo veľa detí ho nemá – nemajú to v rodine. Tie deti sú pohodlné, lenivé a často majú už v útlom veku nadváhu.
Nepotrebujem, aby robil šport vrcholovo, aby chodil na preteky, alebo mal výsledky. Nejde mi o konkrétny šport. Chcem, aby bol pohyb prirodzenou súčasťou jeho života. Aby to nebral ako niečo, čo „musí“ robiť, ale aby to robil sám od seba – išiel sa prejsť, na túru, zabicyklovať, vyvetrať si hlavu.
My sme veľmi často vonku – za každého počasia. Chodíme na detské ihriská, do parku, celé leto na túry a bicykel. Teraz sa učí jazdiť – zatiaľ má odrážadlo, ale čoskoro už bude jazdiť sám. A na preteky ho berieme, keď sa dá, aby videl, čo robím, aby to nielen počul. To je dôležité – deti to musia vidieť. Rodič je ich vzor.
Aj mňa rodičia viedli k rôznym krúžkom, a to človeka ovplyvní aj do života.

Máš nejaké bežecké ciele, ktoré by si si chcela splniť? Konkrétny maratón alebo iné preteky?
Už mám za sebou tri maratóny – všetky som bežala až po tom, ako som sa stala mamou. Predtým som o nich síce hovorila, ale nikdy som ich neodbehla. Takže teraz som si splnila svoj maratónsky sen.
Nemám žiadny konkrétny cieľ – vždy mám nejaké preteky vyhliadnuté, ale dlhodobým cieľom je udržať si kondíciu a zdravie, aby som sa mohla behu venovať ďalej s rovnakou energiou.

Na pretekoch Behaj lesmi si sa zúčastnila už päťkrát a až štyrikrát si uspela. Ktoré z týchto pretekov ti najviac utkveli v pamäti a prečo?
Mám dva, ktoré mi najviac utkveli. Prvý bol v Štiavnických vrchoch – tam som sa prihlásila na dlhú trať, 22 kilometrov. Vôbec som nebola pripravená na takú dĺžku, ani na kopcovitý terén. Neskutočne som sa vytrápila a do cieľa som sa ledva doplazila.
A potom preteky vo Veľkej Fatre – tam sa mi veľmi páčilo prostredie. Super bolo, že sme sa na štart viezli lanovkou a bežali sme z vrchu po okruhu až dolu. To bolo výborné.

Plánuješ sa zúčastniť pretekov Behaj lesmi aj tento rok? Ak áno, ktorých?
Áno, určite. Minimálne sa zúčastním tých v Topoľčiankach – som totiž rodená Topoľčianka. Ostatné kolá mi termínovo až tak nesedia kvôli cestným behov a pretekom. Ale toto je v auguste a veľmi sa mi páči, že to bude večer – bude to mať inú atmosféru.

Máš nejaké obľúbené motto alebo citát, ktorý ťa dokáže vždy motivovať?
Riadi sa výrokom: „Každý deň urob o niečo viac, ako si myslíš, že dokážeš.“

Aké štyri slová alebo vlastnosti ťa najviac vystihujú? (Nemusia sa týkať len športu.)
Momentálne ma najviac vystihuje materstvo a beh. To sú dve veci, ktoré sa v mojom živote prelínajú.
Z vlastností – som vytrvalá, v športe aj v živote. Zrejme aj trpezlivá – mám dosť veľkú trpezlivosť. A som dôsledná – behu sa venujem 18 rokov, aj keď som to viackrát chcela vzdať, vždy som sa k nemu vrátila. Nedalo mi to – povedala som si: „Ešte to skúsim, ešte dám tomu šancu.“